Majcichovská desiatka 2014 vs. 2017, alebo aj - môj (nielen) bežecký progress

Minulú nedeľu som si zabehla prvý pretek tohto roku  a sezóny - Majcichovskú desiatku. Možno tento pretek poznáte, možno ste už o ňom počuli, alebo sa ho aj zúčastnili. A možno aj nie. Každopádne, je to klasifikovaná, presne vymeraná 10kilometrová trať. Bežíš 3 kolá cez obec Majcichov - rovina, asfalt, dobrá konkurencia a rýchle časy. Ideálny pretek na začiatok sezóny. A moja srdcovka :)



Najprv si trošku zaspomíname... :)
Pred tromi rokmi (t.j. 2014) som si Majcichov zabehla prvý krát - po mesiaci tréningu, ako môj prvý oficiálny pretek (ak nerátam tých zopár krosov v USA - ale to bolo v dávnej minulosti,ešte pred anorexiou.). Odvtedy som už nabehala niekoľko tisíc kilometrov, zodrala celkom dosť párov tenisiek, posunula sa na trošku iný level a získala bežecké skúsenosti o akých sa mi tam vtedy ešte ani nesnívalo :) Rada sa na však ten pretek spätne obzriem - ako na svoj "starting point". Pamätám si to akoby to bolo včera .
Bolo to ešte v časoch kedy som stále bojovala sama so sebou, so svojou hlavou, šikanovala svoje telo a bola v hlbokých depresiách, ale občas už začínalo vychádzať slnko a svietiť mi na cestu. Viem, že môj bežecký "šatník" tvorili akurát tak pánske spodky na lyžovanie z Lidlu, zopár ponožiek, a čierne termotričko, ktoré som znárodnila niekomu z rodiny. Pred štartom som bola nervózna - strašne hrozne veľmi moc. Nevedela som nič - čo si obliecť (v tomto mi tréner ako muž nedokázal poradiť :D), nevedela som čo ráno jesť, koľko jesť a piť, čomu sa radšej vyhnúť, nevedela som na čo myslieť, ako prečo kedy kde...a na mieste činu, keď som videla všetkých tých vyšportovaných ľudí oblečených v nablískaných dresoch, ako sa rozklusávali, rozcvičovali a vedeli presne čo robiť s ktorou časťou tela - to mi k psychickej pohode veľmi nepridalo. Ale odštartovala som a už som len bežala - proste som bežala, snažila sa neprepáliť a dobehla v čase pod 45 minút. Čo bol na môj vtedajší zdravotný stav a (ne)nabehané kilometre velice prekvapivý výsledok. Dokonca som aj vyhrala!!! (Áno! Kategóriu junioriek, a dostala som aj vecnú cenu - kulmu, ktorú som dodnes nepoužila :D ). Veľmi emotívny deň.

2014
Všímaj tie outfity- všetci v krátkom, iba ja na sebe termo elasťáky, dve tričká s dlhým rukávom a ešte aj šatku na krku (a aj tak mi bolo zima).
Rok na to (2015) som už bežala s väčšou istotou, ľahkosťou a o 6 minút rýchlejšie - skúsenosti a kilá robia svoje, to neokašleš :) 2016 som vynechala, ale na tohtoročný, 27.ročník Majcichovskej desiatky, som sa tešila už 2 mesiace dopredu. Ale, vieš ako to chodí - človek mieni, pán Boh mení - a mňa na týždeň vypla gastro viróza, počas ktorej boli sucháre, čierny čaj a živočíšne uhlie moji najlepší priatelia. Chcela som však bežať, otestovať sa ako na tom som - a tréner mi dovolil ísť. Deň pred, som sa cítila tak trochu ako pred tromi rokmi - nevedela som, čo od seba čakať, absolútne som nemala predstavu kde sa výkonsotne nachádzam, pretože od decembrových Majstrovstiev Európy som nikde neštartovala. Nevedela som, či sa moja fyzická schránka zotavila z týždňového výpadku, či je moja hlava ok, či to zvládnem... Ak sa niekedy budeš nachádzať v takejto stresovej situácií, alebo celkovo - deň pred pretekom, vieš čo je najlepšie? Prestať na to myslieť :) absolútne neriešiť čo by sa mohlo stať, prestať si v mysli vytvárať katastrofické či nereálne scenáre, prestať si prechádzať stratégiu závodu, proste sa zastav. Nádych. Výdych. Pohodaaa. Radšej si uvar dobrú večeru, ohol si nohy, sprav si pohodičku, vyspi sa a keď príde ten deň D a okamih štartu - uži si to. Preteky majú byť tá zábavná časť celého procesu - jasné, makáš, trápiš sa, potíš krv, ale aj tak - máš si to hlavne užiť.

ja som si to užívala, aj keď možno podľa výrazu tváre by sa dal povedať opak :D

Začali sme z ostra. Rýchlo. Svižne. Ono so 400 člennou skupinou ľudí sa beží o poznanie ľahšie (nie ako keď si to na dráhe ťahám sama, hah).  Keď som 5km točila na 17:50 vedela som, že to ešte bude bolieť. Pretože ako mi raz povedal spolubežec, ujo Hutyra : "Desiatka sa začína na siedmom kilometri." Má pravdu. Tam sa láme chlieb. Tam sa buď opustíš a trpíš do konca, alebo "zostaneš". A trpíš do konca :D Ale je to tá dobrá bolesť.  Viem, že na ôsmom kilometri som sa začala usmievať, lebo som cítila, že som "tu a teraz", že psychicky som sa neopustila. A nohy iba robili čo vedia :)
Prvá zo žien dobehla Peťa Fašungová, ktorá nám to všetkým natrela za 35:41. Ja o kúsok za ňou v čase 36:27 a dobrým pocitom v duši :) Tretia finišovala Lucka Janečková.
A jedno veľké ďakujem patrí bežcom, ktorí sa "obetovali" a potiahli mi to ten jeden nepríjemný kilák proti vetru - ste super :)

 

Foto (Milan Kocúrik) : TU
Kompletné výsledky: TU


Morálne ponaučenie z denšného článku? Načo Vám to sem všetko píšem?
 Ja len chcem, aby ste si uvedomili, že nič nie je nemožné. Ešte pre 4 rokmi mi kvôli A.N. nechceli dovoliť nastúpiť do maturitného ročníka. A dnes? Študujem na svojej vysnívanej Univerzite (a hrdosťou môžem povedať, že mi to ceeeelkom aj ide).  Pred 3 rokmi som ešte ani nemala poriadne bežecké botasky a dať v kuse viac ako 8 kilometrov mi pripadalo ako nadľudský výkon. A kde som teraz?
Mnohokrát mi bolo povedané, že niečo nedokážem. Mnohokrát som ja sama mala pocit, že som neschopná a že to nikam nedotiahnem. Ale nikdy sa nevzdávajte, nikdy sa nenechajte nikým odradiť - a už vôbec nie vlastnou hlavou. A aj keď ti je teraz naprd, aj keď to nejde a si zaseknutý/á v jednom bludnom kruhu, vždy existuje cesta von a preč a ďalej. Nie je to ľahké, nie je to jednoduché a nie vždy ideš len vpred. Ale ide to. Ak máš v sebe presvedčenie, pokoru, aspoň trochu odvahy bojovať, a ak robíš čo ti prináša radosť - pôjde to. Bude to fajn.

Možno niektorých svojich démonov neporazíš, nikdy.
Možno niektoré veci v živote nenapravíš, ani keby skúšaš nemožné.
A nepomôže ti pred tým utekať, skrývať sa, meditovať, otupovať sa hladom, jedlom, alkoholom, chodiť na terapie. Nikto ťa nepríde zachrániť. Musíš sa s tým naučiť žiť, nechať sa tým obaliť a prijať to a milovať aj túto časť svojej osoby. Nadýchnuť sa a vykročiť  v smere svojich najšťastnejších a najlepších snov a dokázať sa znova radovať. Žiť.
Aj napriek tomu všetkému.
Aj s tým všetkým.
Aj vďaka tomu všetkému.


Tak zasa nabudúce,
-Z.

Komentáre

  1. Moc pěkný článek, děkuji za něj i za tebe!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neskutečný! <3 Moje maximum je 5 kilometrů za 31 minut, a je to maximum v obou ohledech, protože víc jsem v životě neuběhla :D Jsi skvělá motivace, jednou i já těch deset uběhnu :D Přeju spoustu dalších úspěchů! ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky