Zo života bežkyne #nafialovo

Zdravím Vás :)
Zrovna som si uvedomila, že po ani neviem akom dlhom čase som doma (a vlastne aj celkovo - na jednom mieste) dlhšie ako štyri dni. Viete ono je celkom sranda, robiť veci, ktoré ma desia - napríklad v strede skúškového si dať jeden a pol mesačnú pauzu od školy, aj keď som premotivovaná bifloška a teraz mi zviera riť, lebo trooooošku nestíham s učením, hah. Ale keby môžem vrátiť čas a rozhodnúť sa ešte raz - spravila by som presne to isté a nezmenila by som ani...ani nič :) Pretože tých posledných 7 týždňov bolo jednoducho...ako splnený sen.







 Najväčšia tma býva pred úsvitom, alebo aj "vždy sa to zhorší predtým ako sa to zlepší." To bola aj moja situácia, opäť zas raz mental breakdown, odsťahovanie sa z Košíc a chvíľky depresky so zúfalstvom hitting hard af. Zachránili ma Tatry - resp. behanie, cvičenie, čítanie, meditovanie, plávanie s Tatrách. S úžasnou sparing parťáčkou Romčou Komárňanskou, pretože vo dvojici to ide fakt ľahšie :) vďaka ti bože za takýto ľudí (ešte aj do kryokomory ma vzala)






V tom období som ešte stále trénovala smerom ku MSR na dráhe. Žiadny "veľký pretek" (okrem ME v behu do vrchu) som nemala v pláne, pretože limit mi ušiel o pár sekúnd a nebolo isté, či niekam pôjdem, tak som to neriešila, iba som naďalej robila, čo ma baví - behala. Ani ja sama neviem akým zázrakom sa to udialo a dalo dokopy, ale nakoniec som išla všade. 
Izrael, Tel- Aviv - Majstrovstvá Európy družstiev (druhá liga) - alebo aj *môj prvý európsky dráhový šampionát*. Čo sa tímovej atmosféry týka, bolo to famózne - o to viac, že slovensku sa podaril historický úspech a postúpili sme do prvej ligy :) A môj výkon? Samozrejme, že som mala obrovský stres. Samozrejme, že som na seba vytvorila vnútorný nátlak a očakávanie. A samozrejme, že sa mi to vypomstilo a na preteku som vyhorela. Učíme sa jedine na vlastných chybách :) Pobyt som si však maximálne užila :)












Nasledovala medzizastávka v Banskej Bystrici na Majstrovstvách Slovenska, kde som si vybehala prvý ženský dráhový titul Majsterky SR na 5km a pokračovali sme smer Kamnik, Slovinsko...Majstrovstvá Európy v behu do vrchu.



Behy do vrchu sú také špecifické... ide o to, že bežíš do kopca. :D Stále. Od začiatku až do konca. Okej, sú tam občas nejaké "zbehy", ale inak v kuse horekopec. Nás čakalo 8,3 km s vyše 1000m prevýšením. A presne na to myslieť nechceš. Preto tu bolo ešte dôležitejšie zvládnuť to, s čím mám niekedy najväčší problém - svoju hlavu. Čiastočne sa mi to podarilo, čiastočne nie - klamala by som keby poviem, že hej :) Brutálne mi pomohla príroda - bežali sme cez lesy a kamenisté kľukaté cestičky a keď som sa sústredila  na to, aby som sa niekde nestrepala,  (aj tak som sa)  príliš veľa priestoru na niečo iné mi nezostalo. Potom sme vybehli z lesa, na planinu, medzi kravy (seriously) a ja som vedela, že už len posledné 3 kiláky, že buď teraz alebo nikdy, že to dám a že to ide. Dobehla som na 39.mieste a na endorfínoch som žila najbližšie 3 dni :)








A čerešnička na torte? Majstrovstvá Európy do 23 rokov v Bydgoszcz v Poľsku. Krásne mesto, nádherný štadión s modrým tartanom, skvelé ubytko a super spoločnosť. Reči typu "si príliš veľká na vytrvalkyňu" mi stále dajú zabrať, ale už si to tak nepripúšťam. Bežecký výkon nezávisí iba na týchto veciach a to si uvedomujem čím ďalej, tým viac ;) Čižeeeeeee hlava bola ok. Potom aj telo bolo ok. Tým pádom som sa cítila dobre a teda som aj behala dobre :D A preto som si verila (no konečneeeeee). Všetko to na seba krásne nadväzuje.









Hovorím to stále - desiatka na dráhe je psychická hra. Nesmieš myslieť na to, čo ťa čaká, nesmieš myslieť na tých 25 kôl, stenu na siedmom kiláku, na tú bolesť, ani na to, aký čas by si chcela zabehnúť. Je to meditácia v pohybe :) a mne sa to konečne aj reálne fakt podarilo - jediné na čo som myslela bolo "drž sa jej" , "dýchaj" , "zostaň" a "si super". Bol z toho osobák 36:28 a 22.miesto :)



Ešte pár slov na záver, pretože nechcem aby ste si mysleli, že mi vyšiel jeden pretek a odteraz je všetko iba rúžové a ideálne. 
Túto sobotu som vzdala pretek. Poprvýkrát v živote. 
Proste ma psychicky vyplo a nezvládla som sa. Presne tak, ako na ME do 23 bola hlava v poriadku, bola teraz úplne mimo. 
Jedna vec je fyzický tréning a druhá vec je tréning mentálny. Ten, ktorý nikto nevidí. Iba mi sami vieme, na čo myslíme.  Niekedy príde pretek, kedy sa hlava trápi tak veľmi ako fyzické telo...alebo možno ešte viac. Ale presne tak, ako sa znova a znova obúvame do bežeckých topánok a trénujeme telo, presne tak dokážeme natrénovať myseľ a naučiť ju s nami spolupracovať.
Chce to len čas, trpezlivosť a odhodlanie. 
A naučiť sa (hlavne ja) nebrať to všetko tak strašne vážne :)))) 
Úspechy, neúspechy - vždy nás to má len niečo naučiť.
Tá cesta pokračuje ďalej....



Tak zasa nabudúce,
-Z.


Komentáre

  1. Miluju, miluju každé slovo v tvých článcích a miluju tvůj přístup ke všemu, o čem píšeš. Mně osobně na závodech dělala vždycky problém hlava, vždy jsem byla vystresovaná i úplně zbytečně, takže jsem se v tomhle článku úplně našla. Hlava je základ, všeho. Děkuju za tvá slova a přeju ti jen tu 🌞🌻✨🌙 mysl!

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky