motivácia a všetko okolo

Na instagrame mi dnes do DM prišla otázka "čo ma motivuje (makať), keď som unavená a rozbolená"?
Prinútilo ma to fakt sa nad sebou samou pozastaviť, zamyslieť a zahĺbiť trošku do toho, prečo vlastne robím to čo robím? A dĺžka mojej odpovede prekvapila aj mňa samú :D





Je to celé veľmi jednoduché a zároveň tak zložité, s milión súvislosťami a odbočkami.
Záleží to od toho, v akej súvislosti je otázka kladená... Ak ohľadom behu, tu nie je o čom. Ja beh absolútne milujem, všetky druhy tréningov a všetko s ním spojené. Milujem ten pocit pred, tú meditáciu v pohybe počas a takisto aj tie endorfíny a ubolené nohy po. Nepotrebujem motiváciu na to, aby som vybehla z dverí, ani na to, aby som na sebe makala. Motivácia je veľmi nestabilný faktor v našich životoch a pokiaľ sa mám spoliehať iba na ňu a pracovať iba v tie chvíle, kedy sa cítim motivovaná - nedostala by som sa nikde. Samozrejme, keď som namotivovaná, behá sa ľahšie, ale dôležitejšie je naučiť sa pracovať bez toho. Pretože, o tom to je - čo dokážeš v tie najhoršie dni, nie v tie najlepšie...to je to, na čom záleží.
Ale späť k téme. Ako sa rozhýbať, aj keď sa cítiš ako vrece hovien, či už psychicky alebo fyzicky?

1. Počúvaj svoje telo - tak NAOZAJ
Potrebujeme určitý čas, aby sme sa adaptovali na danú činnosť, alebo, lepšie povedané- naše telo to potrebuje. Pri začiatkoch s behom som nevedela rozlíšiť bolesť a bolesť - tú dobrú bolesť, pri ktorej ešte platí "čo bolí to síli" od tej opačnej. Nevedela som rozlíšiť tú dobrú, potrebnú únavu od tej výstražnej kumulačnej, ktorá vedie k pretrénovaniu. Ale ak počúvaš svoje telo, naladíš sa naň, tak metódou pokus omyl zisťuješ čo ako a kedy sa deje. A vtedy vieš vybehnúť z dverí aj tedy "keď si ubolená"...pretože...možno nie si :D respektíve, možno je ubolená len tvoja hlava, z celodenného učenia a jediné čo potrebuješ je potrápiť telo, zatiaľ čo hlava bude mať oddych... Dať sa tým do rovnováhy. :)
Niekedy to ale únava je - tá dobrá - a vtedy si treba spomenúť na to, že ak chceš zmenu, ak chceš niečo dosiahnuť a niekam sa posunúť, z tej zóny komfortu musíš vystúpiť - skôr či neskôr.

2. Postupnosť a vytrvalosť
Dalo by sa povedať, že keď zlyháva motivácia, preberá vedenie sila vôle. Ako si ju vybudovať?  Chce to len čas,  malé prekonávanie sa - každý deň niečo. Netreba sa hneď zo dňa na deň hecnúť a vybehnúť pri východe slnka 20krát kopec v tempe 2:40. Rapídne zmeny a extrémy sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné a skôr či neskôr sa na to vykašleš. Lepšie je ísť na to zľahka, postupne :) Napríklad už len to, že si po sebe umyješ riad, aj keď sa ti totálne nechce. Alebo si dáš 8 minúť jógy, nemusí to byť hneď hodina... A to isté smerom bežeckým aj akýmkoľvek iným životným :D  Jednoducho, robíš tie malé krôčiky, tie drobné denodenné rozhodnutia, ktoré sa na seba nabalia a v konečnom dôsledku tvoria tvoj život a to, kto si. Ľahšie sa to píše ako v skutočnosti robí, ale aj tak- rob všetko s radosťou, ľahkosťou a užívaj si to.... a keď to jeden deň nevyjde, absolútne to nevadí, pretože máš poučenie a vieš, kde je tvoja slabina :)



3. Pýtaj sa (seba)
Hmmm...ako prvé: vráť sa na úplný začiatok svojej cesty a spomeň si, prečo si vlastne začala?
Z akého dôvodu to robíš?
Čo ťa viedlo k tomu začať?
Toto mňa osobne väčšinou tak naladí a uvedomím si potrebné veci, ale pokiaľ nie, otázky pokračujú.
Čo chceš vlastne dosiahnuť?
Robíš to kvôli sebe?
Pretože častokrát robíme veci, ktoré si myslíme, že sú pre nás fajn, alebo nám niekto povedal, že by sme ich mali robiť. Niekedy si myslíme, že keď budeme robiť to isté, čo osoba vedľa nás, dosiahneme to isté čo oni - to isté šťastie, úspech, peniaze, atď. Inšpirovať sa ostatnými je fajn, ale vždy je to o tom vnútornom pocite šťastia a o tom, že ťa to má hlavne baviť.Tu a teraz. A nie až "potom". Pretože niečo také neexistuje!!!!!
A to ma privádza k poslednej otázke:

Miluješ to, čo robíš?

Ako povedal nejaký veľmi múdry duchovný guru, na ktorého meno si teraz nespomeniem:
"Nejde o to čo robíš, ale ako to robíš."
A to je veľká pravda, pretože so správnym vnútorným rozpoložením a pokojom v mysli, sú aj tie najobyčajnejšie veci krásne. Pretože láska - k čomukoľvek a ku komukoľvek - je náš najväčší vnútorný hnací motor.


Pri akej činnosti sa cítiš šťastne, vnútorne v kľude a v pohode? Nie to, čo si MYSLÍŠ, že je pre teba fajn, nie to, čo MUSÍŠ robiť, nie to, čo by si MAL/A robiť, lebo to niekto od teba očakáva, lebo to robia ostatní, lebo to dobre vyzerá, lebo ti niekto povedal, že inak to nejde a blabla. 
Nie, to nie. 
To, pri čom sa naozaj cítiš nažive. 
To, čo ťa ráno dostane z postele, aj keď máš temno v duši, a aj keď máš svetlo v duši :) 
Čo robíš len pre tú čistú radosť z danej činnosti. 
To, čo by si robil/a aj keby ti to nejde, aj keby nemáš úspechy. 
Aj keby...čokoľvek. 
Čo je 'to tvoje'?






Dôležitý doslov:
Samozrejme, to by nebol život, aby to bolo také jednoduché. Nie vždy všetko, čo robíme je mega napĺňajúce, ale je treba vidieť ten väčší obraz. Napríklad ja osobne neznášam biochémiu, je to pre mňa tŕň v riti a naučiť sa na skúšku z nej mi trvalo 3x tak dlhšie ako ostatným. Ale môj sen je pomáhať zvieratám a pokiaľ sa chcem tomu venovať naplno a na istej úrovni, potrebujem doštudovať univerzitu. A na to potrebujem spraviť skúšku z biochémie :D Takže nech je to akokoľvek ťažké, prekonám sa a prekonám to, pretože v konečnom dôsledku je to iba jedna z prekážok na ceste a skúška presvečenia :) Tak isto je to v behu, písaní a čomkoľvek inom :)



Tak zasa nabudúce,

-Z.



Komentáre

Obľúbené príspevky