rozhovory // sharing is caring


Ahojte :)
Rozhodla som sa, že začnem väčšinu článkov na blogu písať bilingválne - v slovenčine aj v angličtine. Odkedy som žila v amerike, môj mozog funguje paralelne v dvoch jazykoch. Občas myslím v angličtine, občas sa mi sníva v angličtine a občas sa sama so sebou rozprávam v angličtine. Je mi jasné, že nie všetko bude možné na 100% preložiť, ale majte so mnou strpenie. Budem písať ako najlepšie budem vedieť. Ako vždy :)


Hi everyone!
I decided that from now on, most of my blog-post will be both in english and in slovak language. Since  I lived in the USA my brain works in two languages at the same time - I still think in english, dream in english and sometimes even talk to myself in english. I  know there will be some post that I will not be able to 100% translate, but I will do my best - as usual. So just be patient with me :)
(And for the english version of blog posts you have to scroll down to the second half of the article ;) )






Poznáš ten pocit, keď si ani neuvedomuješ, ako veľmi sa meníš a posúvaš vpred, až keď sa zrazu obzrieš dozadu a následne všetky tie "zmätené" udalosti predtým dávajú zmysel, všetko je iné a vynoria sa ďalšie súvislosti? Presne to sa mi stalo.

V nedávnej dobe som dala na internet obrovskú časť mňa (zas raz) a odokryla veľkú časť môjho súkromia a informácií z "tej doby temna". Pokytla rozhovor pre internetovú stránku bikinifitness.sk a následne pre komunitu VOLTWOMEN. Zaujala moja cesta a premena. Ako sa z trosky dokáže stať celistvý človek? Prvýkrát v živote som nemala problém byť totálne úprimná voči sebe a iným a vyklopiť to von, všetko.

A nebolo to ľahké... keď som bola v danom momente vo svojej izbe a písala, bolo to fajn, ale v momente, keď som klikla na tlačidlo odoslať, ma oblial pot a prišlo mi trošku zle, keď som si uvedomila, koľké tisíce ľudí to reálne budú čítať...
Jasné, píšem sem na blog a v kuse zdieľam niektoré veci, o ktorých sa inak nehovorí, ale ani jeden jediný krát to nie je ľahké. Chce to odvahu. Chce to guráž. Ja totiž nepíšem o tom, ako som zmokla po ceste z obchodu, či ako mi niekto nedal prednosť na prechode... Píšem o tých najdesivejších zákutiach mojej mysle. O vnútornom strachu. O mojich zlyhaniach.
Dávam von kus seba. Kus mojej duše.
Je to oslobodzujúce, ale NIKDY to nie je ľahké.
Ani na miliónty krát.
Tvorím. Dokumentujem môj život.
Píšem ako cítim.
Preto som tu.
A zakaždým, keď zdieľam môj príbeh, keď to naozaj ide "od srdca" a sú to "tie moje" články...viem že to má vplyv. Tie slová plávajú v časopriestore a môžu naraziť na rôzne typy ľudí. Niektorý sa možno nachádzali v podobnej situácií a sú už niekde inde, niektorí sa možno ešte strácajú či stagnujú, niektorí odbočili opačným smerom a niektorí nemajú ani šajnu o čom to tu celé je... Tie slová dokážu pomôcť, liečiť, upokojiť, zraniť, nahnevať, či rozrušiť. Alebo len preplávať okolo.
Ale zakaždým to má zmysel.

Preto som to zdieľala. Znova a zas a opäť. A dávam sem oba už spomínané rozhovory. Chcem to tu na blogu mať všetko v kope - aj kvôli sebe aj kvôli vám :)
Prvý rozhovor bol pre internetovú stránku bikinifitness.sk a je to môj zatiaľ najúprimnejší a najkomplexnejší rozhovor, aký som kedy poskytla.
Následne, komunita "VOLTWOMEN" (ktorá takpovediac združuje viac ako 19-tisíc žien z celého sveta a zdieľa ich inšpiratívne a motivačné myšlienky, príbehy, či fotky) sa rozhodla...publikovať!!!!! môj!!!!! príspevok!!!!! Na ich septembrovú tému #BODY.

Tak nech sa páči. Je to tam, všetko.
Čítaj.
Vnímaj.

1. PRE BIKINIFITNESS.SK
 Prešla si anorexiou a dnes behá na atletických štadiónoch v reprezentácii Slovenska. Aká bola jej neľahká cesta a čo povedala o priebehu choroby? Čítajte rozhovor so Zuzanou DURCOVOU!
Zuzana Durcová má dnes dvadsaťjeden rokov a je reprezentantkou Slovenska v atletických behoch na stredných až dlhých tratiach. Mojím impulzom do napísania článku o tejto mladej úspešnej Myjavčanke však bola celá jej cesta, ktorou si prešla, kým prvýkrát vstúpila na dráhy atletických oválov so slovenským znakom na hrudi. Zuzka si prešla mnohými formami porúch príjmu potravy. Zakúsila anorexiu aj záchvatové prejedanie. Ako človek skĺzne do anorexie, aké je dostať sa z nej, či sa to vôbec dá a ako jej k zlepšeniu jej zdravotného stavu pomohol šport , o ktorom som sa okrem iného so Zuzkou rozprávala.

Zuzana DURCOVÁ – čo je anorexia a ako to bolo v jej prípade?

Anorexia je strašiak, o ktorom sa nehovorí, kým to nie je nevyhnutné. Mnohí si nevšimnú, že človek z ich okolia je v začiatkoch anorexie. Začiatkom pociťovania odporu k jedlu môže byť prakticky čokoľvek od túžby po „čo najrýchlejšom schudnutí na dokonalú váhu“ až po depresiu. „U každého je spúšťačom niečo iné – u mňa to bolo nízke sebavedomie, nekonečná nespokojnosť samej so sebou a perfekcionizmus. K tomu sa pridal stres, depresia a odlúčenie od najbližších počas môjho ročného študijného pobytu v Amerike,“ potvrdzuje moju úvahu Zuzka.
Napriek tomu je pre Zuzku samú ťažké vymedziť hranice. Uvádza však konkrétny príklad na sebe samej – začalo to ortoexiou, pokračovalo do anorexie a počas liečby prešla aj cez fázu záchvatového prejedania. „Prešla som si teda asi cez každý extrém, až kým som si našla svoju rovnováhu,“ konštatuje s odstupom času Durcová.
„Podľa môjho názoru poruchami príjmu potravy trpí každý, ktorý má problém sa najesť bez pocitu viny, každý, kto má „strach“ z určitej potraviny alebo určitej skupiny potravín, každý, kto má v súvislosti s jedlom pocity paniky či úzkosti, alebo si stravovaním (a následnou nadmernou fyzickou aktivitou) niečo kompenzuje,“ povedala v našom rozhovore Zuzka. Tiež sa pokúsila vymenovať varovné signály, ktoré podľa nej zahŕňajú aj prílišné pozorovanie svojho tela, porovnávanie sa s ostatnými, vyhýbanie sa spoločnosti alebo jedeniu, naopak tiež prílišná posadnutosť jedlom či problém konzumovať určité potraviny bez pocitov paniky a úzkosti.
Sama Zuzana sa vnútorne trápila niektorými príznakmi už od veku 10-ročného dievčaťa. „Vtedy som to tak nevnímala, lebo som bola ešte dieťa, ale viem, že po začatí štúdia na osemročnom gymnáziu sa mi začali v škole dosť posmievať a robiť si zo mňa srandu – a ja, s mojím mínusovým sebavedomím, som to absolútne nezvládala a proste som sa rozhodla, že schudnem,“ hovorí o začiatkoch Zuzka. Samozrejme to nepovedala nahlas, robila to len tak „tajne“. Z toho pramenilo aj to, že si ani rodičia nevšimli, že malá Zuzka neje toľko, koľko zvyčajne. Neskôr to však na nej začalo byť badateľné. „Ale ako hovorím, nejak som to vtedy nevnímala a nemala som problém začať jesť opäť – avšak nízke sebavedomie, odpor voči sebe a negatívne myšlienky voči jedlu vo mne zostali,“ hovorí Zuzana.
Začalo to však znova – negatívne myšlienky rástli a nabaľovali sa. Ďalšiu a najhoršiu vlnu Durcová prirovnáva k „vybuchnutiu“.

Zuzana DURCOVÁ o tom, ako udrela anorexia najhoršie

„Vtedy som mala 16 a som na ročnom študijnom pobyte v USA, kde som mala nad svojím životom (alebo aspoň stravovaním) „plnú vládu". Odjakživa som bola vedená ku zdravej strave, ale vtedy v Amerike som to vyhrotila až do úplného extrému a okrem zopár druhov zeleniny a orieškov som odmietala jesť čokoľvek iné,“ spomína Zuzka.
Ani vtedy si však neuvedomovala, že niečo s ňou nie je v poriadku. „Proste som si myslela, že iba žijem zdravo. A to, že som nevládala športovať, či sa sústrediť? To som si zdôvodňovala tým, že mi „iba chýbajú vitamíny“,“ opisuje ďalej cestu ktorou si prešla mladá bežkyňa. Tým dáva impulz do premýšľania (a verím, že nie len mne) nad tým, čo je zdravé pre naše telo a myseľ a čo vytvára len zdanie, že sa o naše telo dobre staráme. Čo dáte telu, tým zásobujete aj myseľ a z toho potom vzíde to, akými myšlienkami sa naplníte. A taký život potom žijete. Na tom sme sa so Zuzkou jednoznačne zhodli.
„Celkovo, v určitom bode môj mozog už to sebatýranie nezvládal a totálne vypol - prestala som vnímať seba, svet aj život naokolo. Preto si veľa z toho obdobia nepamätám – jednoducho je tam, v tom období môjho života, šero a ja naozaj netuším, čo presne sa dialo,“ opisuje Zuzana.
Body zlomu boli pre Durcovú dva. „Prvý zlom bol po príchode domov, kde som šla rovnou čiarou do nemocnice, pretože môj zdravotný stav bol tak príšerný, že ma museli na 3 týždne hospitalizovať,“ opisuje prvý Zuzka. Až keď dostala do tela cez infúziu živiny a začala vnímať svet okolo seba (a ako sama s úsmevom priznáva aj rozmýšľať), uvedomila si, že niečo s ňou naozaj nie je v poriadku. Druhým bodom zlomu bolo, keď sa sympatická Zuzana začala venovať behu a cítila, že jej telo stále živorí. Vtedy prišlo zaprisahanie samej sebe, že sa z toho dostane a už nikdy si tak neublíži.
Po návrate z nemocnice sa tak musela znova naučiť „mať rada“ jedlo. „To bola (a stále je) dlhá cesta. Uvedomiť si, že jedlo je kamoš, mi pomohlo práve to behanie. Beh ma okamžite chytil za srdce, brutálne ma to bavilo a preto som chcela behať stále ďalej a dlhšie a rýchlejšie a vtedy som začala pociťovať a uvedomovať si, že jedine ak sa dostatočne najem, tak to pôjde,“ povedala v našom rozhovore Zuzka. Tak prišla na to, že jedine ak bude svojmu telu dodávať energiu a živiny, bude sa môcť venovať behu na 100% a jedine vtedy to bude fungovať.
Ako cestu späť k jedeniu volila mladá pretekárka atletického oddielu TJ Spartak Myjava aj reálne čelenie svojmu strachu z jedla. „Jesť v reštauráciách aj keď som mala záchvaty paniky a úzkosti, nechať iných ľudí pripraviť mi jedlo, aj keď som presne nevedela, čo všetko tam dali a koľko mi naložili na tanier... Bojovať s tým. Každý. Jeden. Deň.“

Zuzana DURCOVÁ – reakcie v okolí boli hlúpe aj starostlivé

Dôležitú úlohu hrali v Zuzkinom prípade aj najbližší, ktorí sa samozrejme snažili o to, aby sa jej zdravotný stav zlepšil a boli to práve členovia rodiny, ktorí so Zuzanou trávili všetky voľné chvíle a samozrejme venovali aj dostatočnú pozornosť tomu, koľko je a strážili ju, aby nerobila neuvážené rozhodnutia. „Takisto moje úžasné kamarátky – dvojičky- boli milujúca opora. Najviac mi však pomohla spraviť zo seba fungujúceho samostatného úplného človeka moja psychoterapeutka, moja duchovná „guru“ a skvelá kamarátka Zuzička Klasovitá. Je to takto- človek s psychickou poruchou žije vo svojej vlastnej bubline a vo svojej vlastnej realite, kedy nie tak úplne vníma skutočnosť. Zuzička však prišla, praskla moju bublinu a donútila ma otvoriť oči, zahĺbiť sa do tých negatívnych pocitov až do špiku kostí, až kým nezistím prečo, ako, čo a kde sa to udialo a potom znova a znova a stále na sebe pracovať a nachádzať tie ďalšie zlomené kúsky. Dotvárať a zlepovať dokopy tú labilnú mozaiku duševného zdravia. Bol to boj. Ale bez toho by to nešlo,“ hovorí o svojom okolí Zuzka.
Rozhovor o reakciách však Zuzke „nedá“ nespomenúť jednu z najčastejších, s akými sa stretávala. „Ľudia vám povedia „veď sa proste najedz. No nie. Lebo hovoriť človeku s PPP (poruchami príjmu potravy), aby sa „len tak najedol“ je ako hovoriť človeku so zlomenou nohou „aby to proste rozchodil“, alebo niekomu so zápalom pľúc „nech to iba predýcha“ – zbytočné a kontraproduktívne. A typický príklad toho, že niekedy je fakt lepšie byť ticho,“ dodáva Zuzka.
Bohužiaľ, v rozhovore so Zuzkou vám nepovieme, koľko zaberie „vyliečenie“ z anorexie. Je to príliš individuálne a Zuzka to prirovnáva k zlomenej ruke, ktorá sa hojí každému inak. Poriadok v hlave sa vám nezjaví len tak. Ak sa niekto z vás s takouto poruchou stretol, určite vie (a kto sa nestretol, možno aspoň tuší), že vás najlepšie preberie naozaj tvrdý úder na svoje vlastné dno. A to má každý niekde inde. Postupne tak začne človek hľadať odhodlanie žiť, musí analyzovať svoje pocity a byť si vedomý toho čo, a prečo sa stalo. Inak to nebolo ani u Zuzky.

Zuzana DURCOVÁ – ťarcha „dokonalej“ spoločnosti nás nesmie zlomiť

„Určité predispozície ku PPP z detstva si donesieme každý (kto by si predsa nespomínal na nechuť k brokolici alebo špenátu – neuvedomujúc si, že už to mohlo byť akýmsi impulzom do nechuti k jedeniu istej skupiny potravín), každého okolie, dnešný svet a nátlak spoločnosti ovplyvní inak, ale vyhováranie sa na tieto okolité faktory by bolo iba zbavovanie sa zodpovednosti, pretože tie každodenné drobné rozhodnutia robíme my sami. Sú to tie „detaily“, ktoré vytvárajú našu osobnosť. A áno, je síce jednoduché to celé hodiť na detstvo, okolie, svet, spoločnosť, či celý vesmír, ale nakoniec aj tak je to iba o uvedomení si toho, že ja som tá, ktorá to pokašlala. Vziať tú zodpovednosť za svoje činy, za svoje chyby a svoj život. Ja som sa deň čo deň rozhodla si ubližovať a nejesť – z vlastnej (chorej) vôle a presvedčenia. A preto iba ja som ten človek, ktorý to dokáže zmeniť,“ vyjadrila sa na túto tému Zuzana. Koniec koncov, môžete mať okolo seba nespočetné množstvo skvelých, milujúcich a podporujúcich ľudí, no kým vy sami nespravíte jednoznačné rozhodnutie zmeniť svoj život, bude tiecť vždy tým istým smerom.
Preto Myjavčanka apeluje aj na to, aby sa nikto z nás nezlomil pod nátlakom, ktorý nás v dnešnom svete núti byť dokonalý a bezchybný a nikdy nič nezapredať za vlastné zdravie.
„ Nie je hanbou vyhľadať pomoc odborníka. Nie všetky psychické problémy dokážeme vyriešiť zeleným smoothie a meditáciou pri východe slnka. Ja sama som istú dobu navštevovala psychológov, psychiatrov, psychoterapeutov a užívala antidepresíva. Pretože, ak človek fakt nevie, čo so sebou, požiadať o pomoc odborníka nie je na škodu,“ spomína na najhoršiu časť liečby z anorexie Zuzka.
Tiež uznáva, že dostať sa z psychickej choroby, ktorou trpí už viac ako polovicu života je náročné a ako každého človeka, aj ju prenasledovali a dodnes prenasledujú „obdobia temna“ a slabé chvíle. „Osobne si nemyslím, že je možné sa úplne na 100% vyliečiť – ide iba o to, naučiť sa s tým žiť tak, aby to negatívne neovplyvňovalo každodenné žitie a bytie, resp. v tomto prípade aj jedenie, naučiť sa umlčať tie hlasy, ignorovať tie myšlienky a uvedomovať si, že nie všetko, čo si myslíme je pravda. Naučiť sa rozdiel medzi myšlienkou a pocitom. A nebrať to všetko tak strašne vážne,“ hovorí o liečbe Zuzka.

Zuzana DURCOVÁ – písať si denník nie je na škodu

Zuzka píše aj blog, ktorý môžete nájsť tu , kde sa často vyjadruje na rôzne témy. Je to možno skôr záležitosť nežnejšieho pohlavia, no mnohí vedia, že písať si denník je najlepší ventil a zdôverenie sa. Aj Zuzkina cesta k blogovaniu začala denníkom. Denníkom, ktorý jej pomohol aj v ťažkých chvíľach a vždy sa mu mohla zdôveriť.
„Všetci okolo mňa počas môjho ročného pobytu v USA rozprávali po anglicky, čo mne zo začiatku absolútne nešlo a ja som sa tak veľmi potrebovala vyrozprávať a dať zo seba von všetky dojmy a pojmy – po slovensky. Jediná možnosť bola písať si denník. Pomáhalo mi to a zostala som pri tom aj po návrate a počas liečenia z anorexie. Viem, že vtedy som sa cítila veľmi sama, lebo síce som bola obklopená ľuďmi, ktorí na mňa stále dávali pozor, ale nikto v skutočnosti nechápal, čím si prechádzam, na čo myslím a čo sa vo mne deje,“ opisuje Zuzka.
Problémom vtedy bolo aj to, že sa o poruchách príjmu potravy hovorilo veľmi málo – nikde ste nemali dostupné články plné rád a videá na youtube sa tejto problematike tiež nevenovali. Preto vtedy Zuzka začala tvoriť to, čo si priala mať v tej dobe, kedy to potrebovala a hľadala.

Zuzana DURCOVÁ – liečba skrz beh a jógu

Nie, na cvičenie jógy nepotrebujete konvertovať. A nemusíte sa ani od prvého dňa, kedy ju začnete cvičiť snažiť skladať si nohy za hlavu. „Ja na jóge najviac milujem to ticho – v hlave,“ prezradila Zuzana, ktorá sa jóge začala tiež venovať počas svojej cesty „späť“ do normálneho života stredoškoláčky a dnes študentky na vysokej škole. Odporúča ju každému jednému človeku – nielen pre benefit vnútorného pokoja ale tiež pre priaznivý vplyv na telo, flexibilitu a dýchanie. „Zo začiatku sa človek cíti divne – všetky tie zvláštne prepletené pózy, pri ktorých ho všetko ťahá a má chuť si maximálne tak prdnúť a niečo ako pokoj v mysli je na míle ďaleko. Ale keď si to vezmeme takto – tak je to podobne so všetkým. Nenaučíš sa plávať na prvý raz, takisto kým sa nestrepeš z bicykla počas jazdy dole kopcom chvíľu trvá a to isté je aj s jógou – najprv ti to absolútne nejde, nevieš čo s ktorou časťou tela, ale keď vytrváš a už raz prídeš ako na to, začneš pociťovať všetky jej výhody,“ hovorí o jóge Zuzka.
Jóga však nebola zďaleka prvá pohybová aktivita, ktorej sa Durcová venovala. Odmala bola akčné a aktívne dieťa, ktoré skúsilo snáď každú formu pohybu. Zuzka sa venovala karate, bedmintonu, lezeniu, jazdeniu na koňoch, basketbalu a pomerne dlhý čas aj plávaniu a napokon zakotvila pri behu. Srdcovkou sa jej stalo najmä plávanie, ktorému sa venovala od desiatich rokov až po hospitalizáciu. „Musela som však prestať. Najprv mi nebolo dovolené robiť absolútne žiadnu fyzickú pohybovú aktivitu, ani len prechádzať sa. Keďže som mala nízke percento tuku v tele, v tom bazéne mi bývalo hrozne zima a takisto som z toho nemala dobrý pocit. Mala som chuť skúsiť niečo nové, začať nejak inak, nerobiť to isté v kuse a dokola, len preto, že som to tak robila doteraz,“ spomína Zuzana.
Tak začala dnes úspešná bežkyňa chodiť s maminou ráno behať. A, ako sama vraví, bola to láska už od začiatku. Asi po troch mesiacoch sa rozhodli ísť s mamou do Senice na tradičný Silvestrovský beh, kde Zuzka uvidela pretekať bežcov z atletického oddielu na Myjave. „Dovtedy som ani netušila, že niečo také existuje. Ešte v ten večer pred troma rokmi som kontaktovala vedúceho oddielu a hlavného trénera pána Michalčíka a začala som seriózne trénovať . Hneď od začiatku to malo štruktúru a náväznosť a aj preto som sa zlepšovala – a tým viac ma to bavilo a motivovalo ďalej makať,“ hovorí o tom, ako si našla svoj šport Zuzka.

Ako trénuje dnes Zuzana DURCOVÁ a ako vyzerá jej jedálniček?

V závislosti od časti tréningového cyklu a teda fázy prípravy nabehá dnes Zuzana do týždňa medzi 90 a 130km. Behá väčšinou každý deň,niekedy aj viacfázovo a samozrejme si dopraje dostatok oddychu. „Bežecké tréningy však nie sú len o behaní – 2 až 3krát do týždňa chodím plávať, každý druhý deň cvičím jógu, dvakrát do týždňa mávam silový tréning, kde cvičím najmä s vlastnou váhou a na TRX a denne venujem takých 10-15 minút kompenzačným a dychovým cvičeniam a regenerácii nôh na rolleri,“ povedala v našom rozhovore Zuzka.
Ako študentka univerzity veterinárneho lekárstva však musí celý tréningový plán dostatočne prispôsobiť svojmu programu v škole, čiže prednáškam, cvičeniam v laboratóriách a prípadným pitvám.
A najlepšia regenerácia? Čítanie knižiek s vyloženými nohami, alebo posedenie pri dobrej káve s kamarátkami,“ prezradila s úsmevom Durcová.
Aký je však jej jedálniček? Napriek všetkým nechutiam do jedla dnes Zuzka jedáva trikrát denne a každé jej jedlo obsahuje komplexné aj jednoduché sacharidy, zdravé tuky a bielkoviny. „Môj jedálniček sa na 80% skladá z „whole foods plant based“. Konzumujem veľa veľa zeleniny, ovocia, orieškov a semiačok. Moje najobľúbenejšie jedlo je asi cvikla na všetky spôsoby – varená, pečená, sušená, surová, jednoducho akákoľvek,“ vraví o svojom obľúbenom jedle Zuzana. Nekonzumuje však mlieko ani mliečne výrobky a ťažké, mastné jedlá či sladkosti by sme v jej dennom menu asi tiež hľadali márne.
„Mäso jedávam iba občas, ale doprajem si aj pohár vínka a ak mám „na niečo chuť“ neobmedzujem sa a dám si to – v primeranom množstve a v tej zdravšej verzii,“ vysvetľuje. Kľúčové je však to, čo Zuzka dodáva na záver odpovede na túto otázku: „Pri takejto strave sa cítim najlepšie, behám najlepšie a vyzerám najlepšie. A čo je najpodstatnejšie – aj hlava je okej.“

Zuzana DURCOVÁ – ako sa z lásky k behu stal súťažný kolotoč

Všetko malo u Zuzky patričnú postupnosť a reprezentantka Slovenska sa z nej nestala zo dňa na deň. Najprv sa venovala všetkým cestným dedinským pretekom v okolí. Keď ich „pobehala“ s veľkou úspešnosťou, jej vtedajší tréner, pán Michalčík (mimochodom bývalý reprezentant Slovenska a niekoľkonásobný majster Slovenska na 3000m steeplechase) prišiel s návrhom skúsiť aj dráhové preteky na atletických štadiónoch.
„Pretože na tom tartane máš presne vymeranú vzdialenosť a nech to beháš kdekoľvek na svete – všade máš rovnaké podmienky – na rozdiel od behov cestných. A takisto to bol aj spôsob, ako o sebe „dať vedieť“ , čo sa týka slovenskej atletiky. A mne sa darilo viac ako ktokoľvek kedy čakal,“ hodnotí svoje rozhodnutie pre „vybehnutie“ na dráhy Zuzka.
Sama priznáva, že nič neočakávala a robila to preto, že ju to baví. „Ja za alfu a omegu môjho úspechu považujem to, že mňa to behanie totálne baví a komplet všetko na ňom absolútne milujem. Pretože o tom to je – nájsť si niečo, čo ťa nekonečne baví a napĺňa,“ opakuje veľmi dôležitú zásadu pri výbere športu zverenkyňa Martina Holečka. Dodnes sa teší na každý jeden tréning a práve to je ( ako všetci vieme) to zásadné pri akomkoľvek športe.
Spomína aj slová slovenského rappera Majka Spirita, ktorý v jednej zo svojich piesní hovorí „ide o to, čo robíš, keď nikto ťa nevidí“. A presne taká bola aj Zuzkina cesta nie len v behaní. Pracovala na sebe každý deň. Nezávisle od toho či ju niekto sledoval alebo pokladal za vzor, či nie.

Zuzana DURCOVÁ – klopanie na dvere európskej atletiky netrvalo dlho

Len v poslednom období dosiahla skvelé úspechy. Do zoznamu súťaží, na ktorých štartovala sa okrem vrcholnej slovenskej série pretekov pod názvom Atletická liga pridali aj viaceré zahraničné štarty. Absolvovala ME v krose aj ME v behu do vrchu a v poslednom období napríklad Majstrovstvá Európy družstiev 2.ligy v Izraelskom Tel Avive alebo Majstrovstvá Európy do 23 rokov v Poľskom meste Bydgoszcz.
„Minulú sezónu som bola pretrénovaná a takýto stav nielenže zničí telo, ale človek psychicky úplne vyhorí a má problém sa na tréningu hecnúť a celkovo tešiť sa zo športu. Do tejto sezóny som preto „vbiehala“ s jediným cieľom – nájsť v sebe opäť tú radosť z behu. Tento cieľ som splnila nad rámec,“ hodnotí úspešnú (a ešte stále nie úplne skončenú) sezónu Zuzana.
Najmä Tel Aviv hodnotí ako skvelú tímovú skúsenosť, kde absolvovala trojkilometrovú trať a aj jej výkon pomohol k historickému postupu Slovenska do 1. ligy Európskeho šampionátu družstiev.
Následne Majstrovstvá Európy v behu do vrchu v Slovinsku, čo bolo niečo zasa úplne iné ako preteky na dráhe a ceste ako som zvyknutá – 8km hore kopcom cez nádherné lesy a prírodu. A ako čerešnička na torte – Bydgoszcz . Majstrovstvá Európy do 23 rokov, kde mi vyšiel deň, „prišla forma“ a ja som si zabehla osobný rekord na 10km a celé preteky na nádhernom štadióne som si maximálne užila,“ opísala svoje posledné súťažné skúsenosti Zuzka.
Najkrajšou spomienkou sú však pre ňu Majstrovstvá Európy v krose vo francúzskom meste Hyeres, ešte v roku 2015. „To bolo moje prvé stretnutie s európskou atletikou- zároveň šok a zároveň obrovská motivácia,“ opisuje tento zážitok.

Zuzana DURCOVÁ – motivácia, ciele a poďakovania

Beh je známy aj ako relax a odreagovanie pre mnohých športovcov. Pre bežca bude však vždy niečím iným, no „vypnutie hlavy“ sa u Zuzky uplatňuje aj v súťažnom behaní. „Nepodarí sa mi to síce vždy a občas riešim v hlave rôzne problémy, opakujem si učivo na skúšku, alebo robím zoznam, čo mi treba kúpiť z potravín, a takisto občas, keď potrebujem extra motiváciu, aby so vybehla z dverí – pustím si hudbu. S Eminemom sa vždy behá ľahšie. Ak ma však čaká náročný tréning, nejaké úseky, šprinty, tempá, alebo výbehy kopcov – potrebujem byť maximálne prítomná. Jednoducho na 100% tu a teraz, vnímať čo robím a nerozmýšľať absolútne nad ničím. Vtedy behám najlepšie a najviac si to užijem,“ hovorí o sile vnímania prítomnosti v športe Durcová.
Napriek mladému veku si táto bežkyňa a študentka prešla už dlhú trasu a motivácia je u nej jasná – vždy sa pokúsiť prekonať samú seba. Vzdať sa pre ňu nie je možnosť. Určite nie po dlhej ceste až k športu, ktorý ju dokáže nabíjať energiou a tešiť. „Mojím cieľom je stále mať v sebe tú radosť z behu. Neprestať na sebe pracovať, stále napredovať a s otvoreným srdcom prijímať všetky tie úžasné možnosti, ktoré nám svet ponúka. A ešte v psychickom zdraví doštudovať Univerzitu,“ smeje sa Zuzka.
Na záver pripája aj poďakovania: „Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí pri mne stáli a dávali mi svoju lásku keď som si to najmenej zaslúžila a keď som to najviac potrebovala. Ďakujem aj mojim skvelým bežeckým sponzorom Ready 2 Run, Activepoint.sk a CEP Sports za materiálnu podporu.“ 
Týmito slovami ukončila Zuzka Durcová náš rozhovor, za ktorý jej ďakujem. Jej príbeh ma chytil za srdce a dúfam, že jej to pôjde aj naďalej rovnako dobre v behaní, jedení aj osobnom živote. Že svojou výpoveďou o „strašidelnej“ anorexii nenechala chladnými ani vás. A že vás dokázala inšpirovať rovnako ako mňa k poriadnemu rozmýšľaniu o tom, čo naše telo potrebuje a kedy je skutočne spokojné a či by sme mali ešte niekedy nejakému vonkajšiemu vplyvu dovoliť ovplyvniť naše rozhodnutia o našom tele. Verím teda, že o Zuzke sme na Majstrovstvách Európy v atletike do 23 rokov nepočuli naposledy a jej časy na dráhach ešte mnohokrát zaujmú.

Mozaika Zuzkinho života: https://www.instagram.com/zuzkadurcova/
Zuzkin bežecký FB fanpage: https://www.facebook.com/z.durcova/


2. PRE VOLTWOMEN

Sep 4

Body theme / I changed. Everything. And let me tell ya, it was a fight.

We have asked our amazing network to share thought on their relationship to their body for our September theme #body on Voltwomen
Here is writer, athlete & runner Zuzka Durcova from Slovakia
The body. The relationship.
My body. My relationship. With myself??
Well, where should I start?
I was diagnosed with Anorexia Nervosa at the age of 16, while also battling severe depression. All these years I was slowly but surely killing myself. Since I remember, I hated every single cell and every single inch of my body. I always looked at myself with disquist. Exercise was never a pleasure, it was a punishment. I was purposely hurting myself – not sleeping enough, not eating enough, drowning myself in caffeine and alcohol, not allowing myself to do the things that I loved, separating myself from all my friends and family, because I felt like I do not deserve their love.
Then, few years ago I started running. I remember coming back from a short run and feeling…good?! And it felt amazing and weird and powerful and…just. good. I felt good. My body felt good. And I wanted to feel like that more often! From that moment on, step by step, day by day, my life changed. I changed. Everything. And let me tell ya, it was a fight.
I was fighting for myself, by myself…against myself. But it was no longer against my body, but against my mind, my demons, my fears. Against my illnesses. Overcoming all of that mental shit was SO. DAMN. HARD. But so worth it.
Now, 4 years later, I am 21years old. I am not only one of the best Slovakia’s middle-long distance runners, but more important is, that I also became a badass woman.
Yes, I still have a bad days and weeks and months, but trough running, I learned to get in tune with my body, to listen to it. I learned to know when to push and figh, and when to stop, let it go and let it be. I no longer feel the urge to hurt myself. I learned to appreciate my body for what it allows me to do, instead of hating it for how it looks. I mean, yeah, I freaking love how I look now, but it is so much more than that – I can breathe and run and smile and love and FEEL. I can live.
Now I find it so easy to listen to my body through motion – through running, swimming, walking, writing. The next step, the next part of journey is to do the same through stillness and just being myself – naked raw genuine authentic happy sad angry frustrated excited beautiful messy self. Not just rushing around with my mind all around the place, doing thousand things at once and being “productive”. The ultimate goal is to love myself and my body here and now. On any day. Getting rid of the internal preasure to get somewhere, to acomplish something, to be someone. To be “perfect”. Because that word is a bullshit and we all are already enough. I am enough. You are enough. We all are.
Self acceptance, self care, self appreciation…it is all so weird and giggly and cheesy at first, and I still try to figure it all out. But one thing I know for sure is that love is answer to most of our inner troubles,
and self love? THAT is some pretty powerful shit you need to get on.


ENGLISH VERSION:

Do you know that feeling, when you dont even realize how much you have grown spiritualy and mentaly, but then you look back and it hits you, and all the mess you have been through sudenly makes sense now?
In past few weeks I have shared on the internet a lot from my past struggles and from the "the dark period" of my life. I gave an interview for online website bikinifitness.sk (not going to translate that one, its far too long, sorry, my english-speaking fellas) and after that I shared my story with the instagram community VOLTWOMEN. They were interested in my story and in how one can get from being compeletely depressed and miserable to complete human being? For the first time in my life I did not have a problem being completely honest with mslef and with the world. And share it all.
And it was not easy...I mean, when I was in my room writing, it was okay. But the moment I hit the "SEND" button and realized how many people are going to read it, I fell a a liiiiiitle bit sick and had a liiiiiitlle freak-out-anxiety-attack-ft.-whatthefuckwhatthefuckingfuckamIdoing- moment.
Sure, I write my honest blog-posts all the time, and I am sharing A LOT on my social media about all the topics people are usually afraid or ashamed to talk about, but it is never easy. It takes a lot of courage to put your thoughts and heart into words. I dont write about the "basic bad stuff" like when you miss your bus or when you are late to work. I write about my deepset fears. About my failures. About the scariest parts of my mindset. I put myself out there - piece of me and a piece of my soul. It is freeing but it is never EVER easy. Not even for the milionth time.
I create. I document my life.
I write how I feel.
That is why I am here, on this planet.
And every time, when I share my stories, when the words go straight from my heart... I know it has such a power and impact. The words flow in the space and bump into different kind of people. Some may have been in the same situation but now the moved forward, some may be stuck on one place, some may got lonst along the way, some may have gone the wrong direction and some of the, have no idea what the fuck am I wiritng about.  My words can heal, inspire, motivate. They can make someone angry, or calm, or may be disturbing. Or they may just flow around.
But every single time - it has a purpose and it is worth it.

That is why I put both of these interviews here, on my blog. I want all of it to be on one place - both for me and for you. The first interview is in Slovak language, but you can use google translator and get a clue what it is all about - I promise you, there is so much valuable information and you will get so much out of it. And then there is the other one - in english - for VOLTWOMEN - instagram comunity which is followed by over 19 thousand people from all over the world. And yeah, they still wanted to share my story. How amazing is that???!!!

So yeah, here ya go. It all in there. Everything,
Read.
Feel.
Enjoy.


Lots of love,
-Z.

1. FOR BIKINIFITNESS.SK


Prešla si anorexiou a dnes behá na atletických štadiónoch v reprezentácii Slovenska. Aká bola jej neľahká cesta a čo povedala o priebehu choroby? Čítajte rozhovor so Zuzanou DURCOVOU!

Zuzana Durcová má dnes dvadsaťjeden rokov a je reprezentantkou Slovenska v atletických behoch na stredných až dlhých tratiach. Mojím impulzom do napísania článku o tejto mladej úspešnej Myjavčanke však bola celá jej cesta, ktorou si prešla, kým prvýkrát vstúpila na dráhy atletických oválov so slovenským znakom na hrudi. Zuzka si prešla mnohými formami porúch príjmu potravy. Zakúsila anorexiu aj záchvatové prejedanie. Ako človek skĺzne do anorexie, aké je dostať sa z nej, či sa to vôbec dá a ako jej k zlepšeniu jej zdravotného stavu pomohol šport , o ktorom som sa okrem iného so Zuzkou rozprávala.

Zuzana DURCOVÁ – čo je anorexia a ako to bolo v jej prípade?

Anorexia je strašiak, o ktorom sa nehovorí, kým to nie je nevyhnutné. Mnohí si nevšimnú, že človek z ich okolia je v začiatkoch anorexie. Začiatkom pociťovania odporu k jedlu môže byť prakticky čokoľvek od túžby po „čo najrýchlejšom schudnutí na dokonalú váhu“ až po depresiu. „U každého je spúšťačom niečo iné – u mňa to bolo nízke sebavedomie, nekonečná nespokojnosť samej so sebou a perfekcionizmus. K tomu sa pridal stres, depresia a odlúčenie od najbližších počas môjho ročného študijného pobytu v Amerike,“ potvrdzuje moju úvahu Zuzka.
Napriek tomu je pre Zuzku samú ťažké vymedziť hranice. Uvádza však konkrétny príklad na sebe samej – začalo to ortoexiou, pokračovalo do anorexie a počas liečby prešla aj cez fázu záchvatového prejedania. „Prešla som si teda asi cez každý extrém, až kým som si našla svoju rovnováhu,“ konštatuje s odstupom času Durcová.
„Podľa môjho názoru poruchami príjmu potravy trpí každý, ktorý má problém sa najesť bez pocitu viny, každý, kto má „strach“ z určitej potraviny alebo určitej skupiny potravín, každý, kto má v súvislosti s jedlom pocity paniky či úzkosti, alebo si stravovaním (a následnou nadmernou fyzickou aktivitou) niečo kompenzuje,“ povedala v našom rozhovore Zuzka. Tiež sa pokúsila vymenovať varovné signály, ktoré podľa nej zahŕňajú aj prílišné pozorovanie svojho tela, porovnávanie sa s ostatnými, vyhýbanie sa spoločnosti alebo jedeniu, naopak tiež prílišná posadnutosť jedlom či problém konzumovať určité potraviny bez pocitov paniky a úzkosti.
Sama Zuzana sa vnútorne trápila niektorými príznakmi už od veku 10-ročného dievčaťa. „Vtedy som to tak nevnímala, lebo som bola ešte dieťa, ale viem, že po začatí štúdia na osemročnom gymnáziu sa mi začali v škole dosť posmievať a robiť si zo mňa srandu – a ja, s mojím mínusovým sebavedomím, som to absolútne nezvládala a proste som sa rozhodla, že schudnem,“ hovorí o začiatkoch Zuzka. Samozrejme to nepovedala nahlas, robila to len tak „tajne“. Z toho pramenilo aj to, že si ani rodičia nevšimli, že malá Zuzka neje toľko, koľko zvyčajne. Neskôr to však na nej začalo byť badateľné. „Ale ako hovorím, nejak som to vtedy nevnímala a nemala som problém začať jesť opäť – avšak nízke sebavedomie, odpor voči sebe a negatívne myšlienky voči jedlu vo mne zostali,“ hovorí Zuzana.
Začalo to však znova – negatívne myšlienky rástli a nabaľovali sa. Ďalšiu a najhoršiu vlnu Durcová prirovnáva k „vybuchnutiu“.

Zuzana DURCOVÁ o tom, ako udrela anorexia najhoršie

„Vtedy som mala 16 a som na ročnom študijnom pobyte v USA, kde som mala nad svojím životom (alebo aspoň stravovaním) „plnú vládu". Odjakživa som bola vedená ku zdravej strave, ale vtedy v Amerike som to vyhrotila až do úplného extrému a okrem zopár druhov zeleniny a orieškov som odmietala jesť čokoľvek iné,“ spomína Zuzka.
Ani vtedy si však neuvedomovala, že niečo s ňou nie je v poriadku. „Proste som si myslela, že iba žijem zdravo. A to, že som nevládala športovať, či sa sústrediť? To som si zdôvodňovala tým, že mi „iba chýbajú vitamíny“,“ opisuje ďalej cestu ktorou si prešla mladá bežkyňa. Tým dáva impulz do premýšľania (a verím, že nie len mne) nad tým, čo je zdravé pre naše telo a myseľ a čo vytvára len zdanie, že sa o naše telo dobre staráme. Čo dáte telu, tým zásobujete aj myseľ a z toho potom vzíde to, akými myšlienkami sa naplníte. A taký život potom žijete. Na tom sme sa so Zuzkou jednoznačne zhodli.
„Celkovo, v určitom bode môj mozog už to sebatýranie nezvládal a totálne vypol - prestala som vnímať seba, svet aj život naokolo. Preto si veľa z toho obdobia nepamätám – jednoducho je tam, v tom období môjho života, šero a ja naozaj netuším, čo presne sa dialo,“ opisuje Zuzana.
Body zlomu boli pre Durcovú dva. „Prvý zlom bol po príchode domov, kde som šla rovnou čiarou do nemocnice, pretože môj zdravotný stav bol tak príšerný, že ma museli na 3 týždne hospitalizovať,“ opisuje prvý Zuzka. Až keď dostala do tela cez infúziu živiny a začala vnímať svet okolo seba (a ako sama s úsmevom priznáva aj rozmýšľať), uvedomila si, že niečo s ňou naozaj nie je v poriadku. Druhým bodom zlomu bolo, keď sa sympatická Zuzana začala venovať behu a cítila, že jej telo stále živorí. Vtedy prišlo zaprisahanie samej sebe, že sa z toho dostane a už nikdy si tak neublíži.
Po návrate z nemocnice sa tak musela znova naučiť „mať rada“ jedlo. „To bola (a stále je) dlhá cesta. Uvedomiť si, že jedlo je kamoš, mi pomohlo práve to behanie. Beh ma okamžite chytil za srdce, brutálne ma to bavilo a preto som chcela behať stále ďalej a dlhšie a rýchlejšie a vtedy som začala pociťovať a uvedomovať si, že jedine ak sa dostatočne najem, tak to pôjde,“ povedala v našom rozhovore Zuzka. Tak prišla na to, že jedine ak bude svojmu telu dodávať energiu a živiny, bude sa môcť venovať behu na 100% a jedine vtedy to bude fungovať.
Ako cestu späť k jedeniu volila mladá pretekárka atletického oddielu TJ Spartak Myjava aj reálne čelenie svojmu strachu z jedla. „Jesť v reštauráciách aj keď som mala záchvaty paniky a úzkosti, nechať iných ľudí pripraviť mi jedlo, aj keď som presne nevedela, čo všetko tam dali a koľko mi naložili na tanier... Bojovať s tým. Každý. Jeden. Deň.“

Zuzana DURCOVÁ – reakcie v okolí boli hlúpe aj starostlivé

Dôležitú úlohu hrali v Zuzkinom prípade aj najbližší, ktorí sa samozrejme snažili o to, aby sa jej zdravotný stav zlepšil a boli to práve členovia rodiny, ktorí so Zuzanou trávili všetky voľné chvíle a samozrejme venovali aj dostatočnú pozornosť tomu, koľko je a strážili ju, aby nerobila neuvážené rozhodnutia. „Takisto moje úžasné kamarátky – dvojičky- boli milujúca opora. Najviac mi však pomohla spraviť zo seba fungujúceho samostatného úplného človeka moja psychoterapeutka, moja duchovná „guru“ a skvelá kamarátka Zuzička Klasovitá. Je to takto- človek s psychickou poruchou žije vo svojej vlastnej bubline a vo svojej vlastnej realite, kedy nie tak úplne vníma skutočnosť. Zuzička však prišla, praskla moju bublinu a donútila ma otvoriť oči, zahĺbiť sa do tých negatívnych pocitov až do špiku kostí, až kým nezistím prečo, ako, čo a kde sa to udialo a potom znova a znova a stále na sebe pracovať a nachádzať tie ďalšie zlomené kúsky. Dotvárať a zlepovať dokopy tú labilnú mozaiku duševného zdravia. Bol to boj. Ale bez toho by to nešlo,“ hovorí o svojom okolí Zuzka.
Rozhovor o reakciách však Zuzke „nedá“ nespomenúť jednu z najčastejších, s akými sa stretávala. „Ľudia vám povedia „veď sa proste najedz. No nie. Lebo hovoriť človeku s PPP (poruchami príjmu potravy), aby sa „len tak najedol“ je ako hovoriť človeku so zlomenou nohou „aby to proste rozchodil“, alebo niekomu so zápalom pľúc „nech to iba predýcha“ – zbytočné a kontraproduktívne. A typický príklad toho, že niekedy je fakt lepšie byť ticho,“ dodáva Zuzka.
Bohužiaľ, v rozhovore so Zuzkou vám nepovieme, koľko zaberie „vyliečenie“ z anorexie. Je to príliš individuálne a Zuzka to prirovnáva k zlomenej ruke, ktorá sa hojí každému inak. Poriadok v hlave sa vám nezjaví len tak. Ak sa niekto z vás s takouto poruchou stretol, určite vie (a kto sa nestretol, možno aspoň tuší), že vás najlepšie preberie naozaj tvrdý úder na svoje vlastné dno. A to má každý niekde inde. Postupne tak začne človek hľadať odhodlanie žiť, musí analyzovať svoje pocity a byť si vedomý toho čo, a prečo sa stalo. Inak to nebolo ani u Zuzky.

Zuzana DURCOVÁ – ťarcha „dokonalej“ spoločnosti nás nesmie zlomiť

„Určité predispozície ku PPP z detstva si donesieme každý (kto by si predsa nespomínal na nechuť k brokolici alebo špenátu – neuvedomujúc si, že už to mohlo byť akýmsi impulzom do nechuti k jedeniu istej skupiny potravín), každého okolie, dnešný svet a nátlak spoločnosti ovplyvní inak, ale vyhováranie sa na tieto okolité faktory by bolo iba zbavovanie sa zodpovednosti, pretože tie každodenné drobné rozhodnutia robíme my sami. Sú to tie „detaily“, ktoré vytvárajú našu osobnosť. A áno, je síce jednoduché to celé hodiť na detstvo, okolie, svet, spoločnosť, či celý vesmír, ale nakoniec aj tak je to iba o uvedomení si toho, že ja som tá, ktorá to pokašlala. Vziať tú zodpovednosť za svoje činy, za svoje chyby a svoj život. Ja som sa deň čo deň rozhodla si ubližovať a nejesť – z vlastnej (chorej) vôle a presvedčenia. A preto iba ja som ten človek, ktorý to dokáže zmeniť,“ vyjadrila sa na túto tému Zuzana. Koniec koncov, môžete mať okolo seba nespočetné množstvo skvelých, milujúcich a podporujúcich ľudí, no kým vy sami nespravíte jednoznačné rozhodnutie zmeniť svoj život, bude tiecť vždy tým istým smerom.
Preto Myjavčanka apeluje aj na to, aby sa nikto z nás nezlomil pod nátlakom, ktorý nás v dnešnom svete núti byť dokonalý a bezchybný a nikdy nič nezapredať za vlastné zdravie.
„ Nie je hanbou vyhľadať pomoc odborníka. Nie všetky psychické problémy dokážeme vyriešiť zeleným smoothie a meditáciou pri východe slnka. Ja sama som istú dobu navštevovala psychológov, psychiatrov, psychoterapeutov a užívala antidepresíva. Pretože, ak človek fakt nevie, čo so sebou, požiadať o pomoc odborníka nie je na škodu,“ spomína na najhoršiu časť liečby z anorexie Zuzka.
Tiež uznáva, že dostať sa z psychickej choroby, ktorou trpí už viac ako polovicu života je náročné a ako každého človeka, aj ju prenasledovali a dodnes prenasledujú „obdobia temna“ a slabé chvíle. „Osobne si nemyslím, že je možné sa úplne na 100% vyliečiť – ide iba o to, naučiť sa s tým žiť tak, aby to negatívne neovplyvňovalo každodenné žitie a bytie, resp. v tomto prípade aj jedenie, naučiť sa umlčať tie hlasy, ignorovať tie myšlienky a uvedomovať si, že nie všetko, čo si myslíme je pravda. Naučiť sa rozdiel medzi myšlienkou a pocitom. A nebrať to všetko tak strašne vážne,“ hovorí o liečbe Zuzka.

Zuzana DURCOVÁ – písať si denník nie je na škodu

Zuzka píše aj blog, ktorý môžete nájsť tu , kde sa často vyjadruje na rôzne témy. Je to možno skôr záležitosť nežnejšieho pohlavia, no mnohí vedia, že písať si denník je najlepší ventil a zdôverenie sa. Aj Zuzkina cesta k blogovaniu začala denníkom. Denníkom, ktorý jej pomohol aj v ťažkých chvíľach a vždy sa mu mohla zdôveriť.
„Všetci okolo mňa počas môjho ročného pobytu v USA rozprávali po anglicky, čo mne zo začiatku absolútne nešlo a ja som sa tak veľmi potrebovala vyrozprávať a dať zo seba von všetky dojmy a pojmy – po slovensky. Jediná možnosť bola písať si denník. Pomáhalo mi to a zostala som pri tom aj po návrate a počas liečenia z anorexie. Viem, že vtedy som sa cítila veľmi sama, lebo síce som bola obklopená ľuďmi, ktorí na mňa stále dávali pozor, ale nikto v skutočnosti nechápal, čím si prechádzam, na čo myslím a čo sa vo mne deje,“ opisuje Zuzka.
Problémom vtedy bolo aj to, že sa o poruchách príjmu potravy hovorilo veľmi málo – nikde ste nemali dostupné články plné rád a videá na youtube sa tejto problematike tiež nevenovali. Preto vtedy Zuzka začala tvoriť to, čo si priala mať v tej dobe, kedy to potrebovala a hľadala.

Zuzana DURCOVÁ – liečba skrz beh a jógu

Nie, na cvičenie jógy nepotrebujete konvertovať. A nemusíte sa ani od prvého dňa, kedy ju začnete cvičiť snažiť skladať si nohy za hlavu. „Ja na jóge najviac milujem to ticho – v hlave,“ prezradila Zuzana, ktorá sa jóge začala tiež venovať počas svojej cesty „späť“ do normálneho života stredoškoláčky a dnes študentky na vysokej škole. Odporúča ju každému jednému človeku – nielen pre benefit vnútorného pokoja ale tiež pre priaznivý vplyv na telo, flexibilitu a dýchanie. „Zo začiatku sa človek cíti divne – všetky tie zvláštne prepletené pózy, pri ktorých ho všetko ťahá a má chuť si maximálne tak prdnúť a niečo ako pokoj v mysli je na míle ďaleko. Ale keď si to vezmeme takto – tak je to podobne so všetkým. Nenaučíš sa plávať na prvý raz, takisto kým sa nestrepeš z bicykla počas jazdy dole kopcom chvíľu trvá a to isté je aj s jógou – najprv ti to absolútne nejde, nevieš čo s ktorou časťou tela, ale keď vytrváš a už raz prídeš ako na to, začneš pociťovať všetky jej výhody,“ hovorí o jóge Zuzka.
Jóga však nebola zďaleka prvá pohybová aktivita, ktorej sa Durcová venovala. Odmala bola akčné a aktívne dieťa, ktoré skúsilo snáď každú formu pohybu. Zuzka sa venovala karate, bedmintonu, lezeniu, jazdeniu na koňoch, basketbalu a pomerne dlhý čas aj plávaniu a napokon zakotvila pri behu. Srdcovkou sa jej stalo najmä plávanie, ktorému sa venovala od desiatich rokov až po hospitalizáciu. „Musela som však prestať. Najprv mi nebolo dovolené robiť absolútne žiadnu fyzickú pohybovú aktivitu, ani len prechádzať sa. Keďže som mala nízke percento tuku v tele, v tom bazéne mi bývalo hrozne zima a takisto som z toho nemala dobrý pocit. Mala som chuť skúsiť niečo nové, začať nejak inak, nerobiť to isté v kuse a dokola, len preto, že som to tak robila doteraz,“ spomína Zuzana.
Tak začala dnes úspešná bežkyňa chodiť s maminou ráno behať. A, ako sama vraví, bola to láska už od začiatku. Asi po troch mesiacoch sa rozhodli ísť s mamou do Senice na tradičný Silvestrovský beh, kde Zuzka uvidela pretekať bežcov z atletického oddielu na Myjave. „Dovtedy som ani netušila, že niečo také existuje. Ešte v ten večer pred troma rokmi som kontaktovala vedúceho oddielu a hlavného trénera pána Michalčíka a začala som seriózne trénovať . Hneď od začiatku to malo štruktúru a náväznosť a aj preto som sa zlepšovala – a tým viac ma to bavilo a motivovalo ďalej makať,“ hovorí o tom, ako si našla svoj šport Zuzka.

Ako trénuje dnes Zuzana DURCOVÁ a ako vyzerá jej jedálniček?

V závislosti od časti tréningového cyklu a teda fázy prípravy nabehá dnes Zuzana do týždňa medzi 90 a 130km. Behá väčšinou každý deň,niekedy aj viacfázovo a samozrejme si dopraje dostatok oddychu. „Bežecké tréningy však nie sú len o behaní – 2 až 3krát do týždňa chodím plávať, každý druhý deň cvičím jógu, dvakrát do týždňa mávam silový tréning, kde cvičím najmä s vlastnou váhou a na TRX a denne venujem takých 10-15 minút kompenzačným a dychovým cvičeniam a regenerácii nôh na rolleri,“ povedala v našom rozhovore Zuzka.
Ako študentka univerzity veterinárneho lekárstva však musí celý tréningový plán dostatočne prispôsobiť svojmu programu v škole, čiže prednáškam, cvičeniam v laboratóriách a prípadným pitvám.
A najlepšia regenerácia? Čítanie knižiek s vyloženými nohami, alebo posedenie pri dobrej káve s kamarátkami,“ prezradila s úsmevom Durcová.
Aký je však jej jedálniček? Napriek všetkým nechutiam do jedla dnes Zuzka jedáva trikrát denne a každé jej jedlo obsahuje komplexné aj jednoduché sacharidy, zdravé tuky a bielkoviny. „Môj jedálniček sa na 80% skladá z „whole foods plant based“. Konzumujem veľa veľa zeleniny, ovocia, orieškov a semiačok. Moje najobľúbenejšie jedlo je asi cvikla na všetky spôsoby – varená, pečená, sušená, surová, jednoducho akákoľvek,“ vraví o svojom obľúbenom jedle Zuzana. Nekonzumuje však mlieko ani mliečne výrobky a ťažké, mastné jedlá či sladkosti by sme v jej dennom menu asi tiež hľadali márne.
„Mäso jedávam iba občas, ale doprajem si aj pohár vínka a ak mám „na niečo chuť“ neobmedzujem sa a dám si to – v primeranom množstve a v tej zdravšej verzii,“ vysvetľuje. Kľúčové je však to, čo Zuzka dodáva na záver odpovede na túto otázku: „Pri takejto strave sa cítim najlepšie, behám najlepšie a vyzerám najlepšie. A čo je najpodstatnejšie – aj hlava je okej.“

Zuzana DURCOVÁ – ako sa z lásky k behu stal súťažný kolotoč

Všetko malo u Zuzky patričnú postupnosť a reprezentantka Slovenska sa z nej nestala zo dňa na deň. Najprv sa venovala všetkým cestným dedinským pretekom v okolí. Keď ich „pobehala“ s veľkou úspešnosťou, jej vtedajší tréner, pán Michalčík (mimochodom bývalý reprezentant Slovenska a niekoľkonásobný majster Slovenska na 3000m steeplechase) prišiel s návrhom skúsiť aj dráhové preteky na atletických štadiónoch.
„Pretože na tom tartane máš presne vymeranú vzdialenosť a nech to beháš kdekoľvek na svete – všade máš rovnaké podmienky – na rozdiel od behov cestných. A takisto to bol aj spôsob, ako o sebe „dať vedieť“ , čo sa týka slovenskej atletiky. A mne sa darilo viac ako ktokoľvek kedy čakal,“ hodnotí svoje rozhodnutie pre „vybehnutie“ na dráhy Zuzka.
Sama priznáva, že nič neočakávala a robila to preto, že ju to baví. „Ja za alfu a omegu môjho úspechu považujem to, že mňa to behanie totálne baví a komplet všetko na ňom absolútne milujem. Pretože o tom to je – nájsť si niečo, čo ťa nekonečne baví a napĺňa,“ opakuje veľmi dôležitú zásadu pri výbere športu zverenkyňa Martina Holečka. Dodnes sa teší na každý jeden tréning a práve to je ( ako všetci vieme) to zásadné pri akomkoľvek športe.
Spomína aj slová slovenského rappera Majka Spirita, ktorý v jednej zo svojich piesní hovorí „ide o to, čo robíš, keď nikto ťa nevidí“. A presne taká bola aj Zuzkina cesta nie len v behaní. Pracovala na sebe každý deň. Nezávisle od toho či ju niekto sledoval alebo pokladal za vzor, či nie.

Zuzana DURCOVÁ – klopanie na dvere európskej atletiky netrvalo dlho

Len v poslednom období dosiahla skvelé úspechy. Do zoznamu súťaží, na ktorých štartovala sa okrem vrcholnej slovenskej série pretekov pod názvom Atletická liga pridali aj viaceré zahraničné štarty. Absolvovala ME v krose aj ME v behu do vrchu a v poslednom období napríklad Majstrovstvá Európy družstiev 2.ligy v Izraelskom Tel Avive alebo Majstrovstvá Európy do 23 rokov v Poľskom meste Bydgoszcz.
„Minulú sezónu som bola pretrénovaná a takýto stav nielenže zničí telo, ale človek psychicky úplne vyhorí a má problém sa na tréningu hecnúť a celkovo tešiť sa zo športu. Do tejto sezóny som preto „vbiehala“ s jediným cieľom – nájsť v sebe opäť tú radosť z behu. Tento cieľ som splnila nad rámec,“ hodnotí úspešnú (a ešte stále nie úplne skončenú) sezónu Zuzana.
Najmä Tel Aviv hodnotí ako skvelú tímovú skúsenosť, kde absolvovala trojkilometrovú trať a aj jej výkon pomohol k historickému postupu Slovenska do 1. ligy Európskeho šampionátu družstiev.
Následne Majstrovstvá Európy v behu do vrchu v Slovinsku, čo bolo niečo zasa úplne iné ako preteky na dráhe a ceste ako som zvyknutá – 8km hore kopcom cez nádherné lesy a prírodu. A ako čerešnička na torte – Bydgoszcz . Majstrovstvá Európy do 23 rokov, kde mi vyšiel deň, „prišla forma“ a ja som si zabehla osobný rekord na 10km a celé preteky na nádhernom štadióne som si maximálne užila,“ opísala svoje posledné súťažné skúsenosti Zuzka.
Najkrajšou spomienkou sú však pre ňu Majstrovstvá Európy v krose vo francúzskom meste Hyeres, ešte v roku 2015. „To bolo moje prvé stretnutie s európskou atletikou- zároveň šok a zároveň obrovská motivácia,“ opisuje tento zážitok.

Zuzana DURCOVÁ – motivácia, ciele a poďakovania

Beh je známy aj ako relax a odreagovanie pre mnohých športovcov. Pre bežca bude však vždy niečím iným, no „vypnutie hlavy“ sa u Zuzky uplatňuje aj v súťažnom behaní. „Nepodarí sa mi to síce vždy a občas riešim v hlave rôzne problémy, opakujem si učivo na skúšku, alebo robím zoznam, čo mi treba kúpiť z potravín, a takisto občas, keď potrebujem extra motiváciu, aby so vybehla z dverí – pustím si hudbu. S Eminemom sa vždy behá ľahšie. Ak ma však čaká náročný tréning, nejaké úseky, šprinty, tempá, alebo výbehy kopcov – potrebujem byť maximálne prítomná. Jednoducho na 100% tu a teraz, vnímať čo robím a nerozmýšľať absolútne nad ničím. Vtedy behám najlepšie a najviac si to užijem,“ hovorí o sile vnímania prítomnosti v športe Durcová.
Napriek mladému veku si táto bežkyňa a študentka prešla už dlhú trasu a motivácia je u nej jasná – vždy sa pokúsiť prekonať samú seba. Vzdať sa pre ňu nie je možnosť. Určite nie po dlhej ceste až k športu, ktorý ju dokáže nabíjať energiou a tešiť. „Mojím cieľom je stále mať v sebe tú radosť z behu. Neprestať na sebe pracovať, stále napredovať a s otvoreným srdcom prijímať všetky tie úžasné možnosti, ktoré nám svet ponúka. A ešte v psychickom zdraví doštudovať Univerzitu,“ smeje sa Zuzka.
Na záver pripája aj poďakovania: „Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí pri mne stáli a dávali mi svoju lásku keď som si to najmenej zaslúžila a keď som to najviac potrebovala. Ďakujem aj mojim skvelým bežeckým sponzorom Ready 2 Run, Activepoint.sk a CEP Sports za materiálnu podporu.“ 
Týmito slovami ukončila Zuzka Durcová náš rozhovor, za ktorý jej ďakujem. Jej príbeh ma chytil za srdce a dúfam, že jej to pôjde aj naďalej rovnako dobre v behaní, jedení aj osobnom živote. Že svojou výpoveďou o „strašidelnej“ anorexii nenechala chladnými ani vás. A že vás dokázala inšpirovať rovnako ako mňa k poriadnemu rozmýšľaniu o tom, čo naše telo potrebuje a kedy je skutočne spokojné a či by sme mali ešte niekedy nejakému vonkajšiemu vplyvu dovoliť ovplyvniť naše rozhodnutia o našom tele. Verím teda, že o Zuzke sme na Majstrovstvách Európy v atletike do 23 rokov nepočuli naposledy a jej časy na dráhach ešte mnohokrát zaujmú.

Mozaika Zuzkinho života: https://www.instagram.com/zuzkadurcova/
Zuzkin bežecký FB fanpage: https://www.facebook.com/z.durcova/


2. FOR VOLTWOMEN

Body theme / I changed. Everything. And let me tell ya, it was a fight.

We have asked our amazing network to share thought on their relationship to their body for our September theme #body on Voltwomen
Here is writer, athlete & runner Zuzka Durcova from Slovakia
The body. The relationship.
My body. My relationship. With myself??
Well, where should I start?
I was diagnosed with Anorexia Nervosa at the age of 16, while also battling severe depression. All these years I was slowly but surely killing myself. Since I remember, I hated every single cell and every single inch of my body. I always looked at myself with disquist. Exercise was never a pleasure, it was a punishment. I was purposely hurting myself – not sleeping enough, not eating enough, drowning myself in caffeine and alcohol, not allowing myself to do the things that I loved, separating myself from all my friends and family, because I felt like I do not deserve their love.
Then, few years ago I started running. I remember coming back from a short run and feeling…good?! And it felt amazing and weird and powerful and…just. good. I felt good. My body felt good. And I wanted to feel like that more often! From that moment on, step by step, day by day, my life changed. I changed. Everything. And let me tell ya, it was a fight.
I was fighting for myself, by myself…against myself. But it was no longer against my body, but against my mind, my demons, my fears. Against my illnesses. Overcoming all of that mental shit was SO. DAMN. HARD. But so worth it.
Now, 4 years later, I am 21years old. I am not only one of the best Slovakia’s middle-long distance runners, but more important is, that I also became a badass woman.
Yes, I still have a bad days and weeks and months, but trough running, I learned to get in tune with my body, to listen to it. I learned to know when to push and figh, and when to stop, let it go and let it be. I no longer feel the urge to hurt myself. I learned to appreciate my body for what it allows me to do, instead of hating it for how it looks. I mean, yeah, I freaking love how I look now, but it is so much more than that – I can breathe and run and smile and love and FEEL. I can live.
Now I find it so easy to listen to my body through motion – through running, swimming, walking, writing. The next step, the next part of journey is to do the same through stillness and just being myself – naked raw genuine authentic happy sad angry frustrated excited beautiful messy self. Not just rushing around with my mind all around the place, doing thousand things at once and being “productive”. The ultimate goal is to love myself and my body here and now. On any day. Getting rid of the internal preasure to get somewhere, to acomplish something, to be someone. To be “perfect”. Because that word is a bullshit and we all are already enough. I am enough. You are enough. We all are.
Self acceptance, self care, self appreciation…it is all so weird and giggly and cheesy at first, and I still try to figure it all out. But one thing I know for sure is that love is answer to most of our inner troubles,
and self love? THAT is some pretty powerful shit you need to get on.

Komentáre

Obľúbené príspevky