Holandsko - prechádzky Nijmegenom, polmaratón v Haagu a káva v Amsterdame



Ak je tu náhodou niekto, kto moje sociálne siete sleduje už dlhšiu dobu, iste ste už Deni Linhart zaregistrovali na zopár fotkách. Jop, tá akčná inteligentná kočka, čo mi v Prahe robí parťáka v kaviarňach a kníhkupectvách. Počas mojej poslednej návštevy českého hlavného mesta mi Deni oznámila, že bude pol roka študovať v Holandsku, v mestečku Nijmegen, a pozvala ma ku sebe. A taká ponuka sa predsa neodmieta :))










Cesta bola zaujímavá. Košice - Myjava - Bratislava - Viedeň - Amsterdam - Utrecht - Nijmechen a tam konečne Deni :) Prvé dni pobytu sme venovali obhliadke mestečka, kaviarňam a jedlu (nekonečneeeee vegan options, I am in love!). A knihám.
Holandsko si získalo moje srdce už počas prvého rána a prechádzke uličkami v historickom centre. Ľudia sú priateľskejší, nápomocnejší a bezprostrednejší. Povahou presne ako ich štýl oblečenia - čisté línie, dávka slušnosti a pohodlia so štipkou nepredvídaného. Občas som až mala pocit, že ich za tie úsmevy platia :D A ich architektúra? Tehlové domčeky, obrovské okná, svetlo, veľký priestor, ktorý ti dáva možnosť.. dýchať. Viac vnímať. Všetko akoby viac v súzvuku a súlade s prírodou. Nielen budovy, ale aj cesty a mosty. Na každom kroku nejaká zeleň a rieka, čo by kameňom dohodil. Och, a nesmiem zabudnúť bicykle :)))))) Veľa bicyklov. Všade.

výhľad z intráku


sójový jogurt, domáca granola, mango, figy, pecanové orechy!!








Prvé dni rýchlo ubehli a nadišla nedeľa.
Nás dve čakala v Haagu taká ..nazvyme to.. sranda.
Beh.
Pretek.
Mňa polmaratón a Deni bežala desiatku. Nebolo by na tom nič zvláštne a prekvapivé, keby sme obe nestrávili posledné mesiace neschopné pohybu. Deni mala na jeseň operáciu kolena a ja som celú zimu nemohla trénovať kvôli zraneniu. Ešte asi mesiac dozadu sme mali seriózny pokec o živote (lol) a štartovaní na danom preteku.  Ale hecli sme sa, registráciu nezrušili a v nedeľu pekne sadli na vlak smerom Haag.



povinné predpretekové rituály - káva a dobrá kniha

Vedela som, že to má byť veľký pretek, ale 40 tisíc ľudí? To je už iná káva. Celá táto akcia začínala už ráno, štartom detských kategórií. Potom vybiehala ďalšia masa ľudí na trať dlhú 5 kilometrov. O 12-tej štartovali desiatkari, v troch vlnách. V tej tretej vybiehala aj Deni a trať zvládla úžasne!  Ako prebiehal celý pretek z jej pohľadu si môžeš prečítať v článku na jej blogu :)



14:30 bol naplánovaný štart polmaratónu. Hej, tá sranda, ktorú som bežala ja.
Mala som stres? Samozrejme. Lebo... ono polmaratón nie je len tak. Môžeš byť pripravená akokoľvek dobre, ale nikdy nevieš, čo sa počas 21 kilometrov zomelie. (Viď moje októbrové Košice, kedy som bola v top strop forme a aj tak som skolabovala na 12 kilometri... ) A hlavne, nevedela som, čo od seba môžem očakávať, po takom dlhom výpadku od behania. V danej chvíli pred pretekom už však nič nedokážem zmeniť, či vylepšiť, jediné čo môžem, je veriť vseba v moje nohy a robiť čo viem, ako viem. Nerozmýšlať. Pripomenúť si, že sa treba usmiať, keď to začne bolieť... V prezliekacom stane som si pustila 10 minútovú meditáciu, šla sa trošku rozbehať, rozhýbať, jéééj prestalo pršať, rozcvičiť, prezliecť opäť, prezuť znova, ono vyšlo slnko, sto krát na záchod, skontrolovať číslo a do koridoru. Štartovala som v prvej vlne a nejakým zázrakom sa mi cez tú masu ľudí podarilo pretlačiť dopredu???? Akože nie úplne medzi keňancov, ale takmer.
14:30
Odštartované.
Vybehli sme.
Krásna to trať.
Krásne to mesto.
Veľké to mesto.
Ani ten doobedný vytrvalý dážď mu na čare neubral a keby nie preteku, tak celý deň chodím po uličkách s otvorenou pusou a fotím si (v štýle japonského turistu) každý jeden dom a každý druhý bicykel. Ešte šťastie, že polmaratónska trať križovala veľa nádherných častí mesta - videli sme hlavnú ulicu, staré domčeky, nové domčeky, bytovky, prístav, MORE, pláž, parky, zeleň, spešl chodníky pre bajky, a hlavne tam bolo veľa ľudí všade popri trati. Na hrudi som mala okrem štartovacieho čísla napísané aj moje meno, takže každú chvíľu na mňa niekto neznámy kričal "go Suzánna, go go GO!". A ja som sa usmievala. Prisámpánu, do 17-teho kilometra som mala úsmev na tvári (áno fúkalo, áno primrzli mi zuby) a pravdepodobne som vyzerala ako šialená osoba. A bolo to úžasné. Potom na 17.tom km prišla stena a kríza, ale pri tých štyroch kilometroch do ciela som sa proste hecla, pozbierala všetku zvyšnú energiu a dobehla v novom osobnom rekorde (7 minú dole!!), ako desiata žena z takmer 1300.  Celkovo 352. miesto z takmer 9 500 bežcov a bežkýň!!




Je mi jasné, že čas 1:24,46 síce nie je nič extra, ale aj tak ma to neskutočne tešilo. A stále teší. Po tom všetkom.... Vieš, proste... každý osobák, akokoľvek "malý" sa počíta. Nikdy nevieš, ako dlho budeš na tejto planéte. Nikdy nevieš, ako dlho budeš môcť robiť, čo miluješ. Nikdy nevieš, ako dlho budeš môcť behať... A práve preto, akékoľvek zlepšenie, je treba osláviť a tešiť sa z neho, pretože je to krok správnym smerom. A my sme to s Deni veru oslávili :))) Tak po našom - kúpou (ďalšej) knihy a úžasnou pizzou.




Nasledujúci deň ma čakal let do Viedne. Ten som si tak strategicky naplánovala až na neskorý večer a tým pádom som mala pár hodín na preskúmanie Amsterdamu. To, že mi nebude fungovať kreditka a ja budem celý deň o hlade, som už naplánované nemala, ale čo narobíš. Pochodila som, čo sa dalo (18 tisíc krokov na princeznu), minula posledné euro na sójové kapučíno v útulnej kaviarničke (lebo na kávu bude aj keby na nič iné nebolo) a potom už prišiel čas zamávať Holandsku a vrátiť sa späť do krutej reality letného semestra...









naučte ma niekto pózovať, pekne prosím a ďakujem

Na záver jedno veľké ĎAKUJEM patrí práve Deni, ktorá spravila tento môj výlet do Holandska nezabudnuteľným. 
Find yourself a friend who loves coffee, ketchup and sports as much as you do,
 and who does not mind spending endless hours in bookstores.... 
then, 
EVERYTHING WILL BE JUST FINE <3




Tak zasa nabudúce,

-Z.







Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky