sezóna 2018 - comeback? (sústredenia, preteky a psychika)

Ahojte, už je takmer júl, čo znamená, že polovicu roka 2018 už máme za sebou. Ako ste na tom s plnením novoročných predsavzatí???? Ha!! Ale nie o tom píšem tentokrát :) Dnes je témou beh.
 Naposledy som tu niečo bežecky orientované pridávala v marci, keď som si v Haagu odbehla polmaratón pri príležitovsti návštevy Deni <3 v Holandsku.
Kde všade som bola utekať odvtedy?
Ak ťa to zaujíma čítaj ďalej.




Holandsko bolo krásne, ale zároveň mega záťaž na telo a hlavu - nezvládla som menežment cestovania a učenia do školy, čo vyústilo do virózy a trojtýždňovej bežeckej stopky. Seriózne tréningy tým pádom začali až pred Veľkou Nocou. Prvé úseky, kopce a tempáče sa mi behali lepšie ako som myslela a čakala, ale predsa len to nebolo med lízať. Päť mesiacov bez behu je päť mesiacov bez behu, to neokašleš. Plávanie, posilka a ostatné alternatívy sú fajn, pretože človek aspoň nestratí kondičku až tak veľmi a až tak rýchlo...ale beh je beh.



Crappy cold and rainy weather

but that does not even matter

'cause
I just got done,
my longest tempo run
(since forever). ⚡



Podľa hesla "pretek je najlepší tréning" som 7. apríla bežala v Bratislave "Desiatku s Birellom". Bol to pretek organizovaný mojím oddielom Bratislava marathon sport club a bol to akoby predprogram nedeľného ČSOB Bratislavského Maratónu (a polmaratónu). Naša desiatka (resp. 10,3-ka) bola.. zaujímavá. Trať bola rovinatá a prehnali nás niekoľko-krát cez niekoľko rôznych Bratislavských mostov, čo znamenalo, že 92% času na trati fúkal fučal protivietor. Počasiu však nerozkážeš. S oddielovou spolubežkyňou Luciou Janečkovou sme to celé bežali bok po boku (do toho vetra som to veru ťahať nešla) a bolo to o poslednom kilometri a najmä finiši. Tentokrát v  môj prospech (AKO??!!!). Nohy prekvapili. Kto poznáte moje finiše viete aké prekvapenie to bolo...pre mňa aj pre všetkých :D




Večer sa v hoteli Sheraton konalo odovzdávanie bežeckých ocenení za uplynulú sezónu - sezónu  2017. Tzv. "Running Gala", kde som bola Slovenským atletickým zväzom ocenená ako "Bojovníčka roka 2017" za môj úspech na ME do 23 rokov v Poľsku :) V tejto kategórií ocenili aj triatlonistu Richarda Vargu. Ceny nám odovzdal šéftréner SAZ-u, pán Pupiš.  Toto ocenenie si veľmi veľmi vážim a ďakujem všetkým za podporu.





Dva dni na to som odletela do krajiny tepla, mora a dobrého jedla.  Do Španielska. Potrebovala som utiecť pred tou nekonečnou zimou na Slovensku, potrebovala som psychický oddych od školy (ok, aj od reálneho života) a potrebovala som behať behať behať veľa a rýchlo a kvalitne a stále (= moja oneskorená "zimná objemová príprava").
Odišla som na sústredenie.
Vybavené na poslednú chvíľu, ale predsa len sa podarilo. Zachránila ma tréningová skupina Michala Škvarku z Dukly BB, ktorá bola v Španielskom Benidorme na 4 týždennom sústredení. Ja som sa ku nim pripojila na krásne dva týždne, ktoré prešli až príliš rýchlo. Zážitok to bol neskutočný. Na jednej strane vďaka (dušu liečiacemu) moru a slnku a prírode (po tej dlhej slovenskej zime som sa tam cítila ako Alica v krajine zázrakov, seriózne.) a na druhej strane vďaka tomu, že som bola obklopená ľuďmi na podobnej vlne. Síce to boli šprintéri, viacbojári, vrhači, prekážkari a diaľkari, ale mental game je v každej atletickej disciplíne rovnaká. Nadšenie pre vec, ochota makať, sústredenie sa na maličkosti v tréningu aj regenerácií, a hlavne sú to super ľudia :)))) Veľa som sa od nich naučila a som im nekonečne vďačná, že ma ku sebe na tie dva týždne vzali.




  







Počas každej sezóny mám zopár hlavných pretekov, takých vrcholov sezóny, smerom ku ktorým trénujem a na ktoré sa pripravujem. Ešte v marci som si nebola ničím istá. Ťažko sa plánuje sezóna keď človek nevie, kedy bude schopný vôbec behať.
V priebehu sústredenia a dvoch "behacích" mesiacov som však učinila rozhodnutie zúčastniť sa na Majstrovstvách SR na 10 000m na dráhe, ktoré sa konali v Banskej Bystrici.
Týždeň predtým som ešte odbehala "letisko" (pretek Košice Runway Run, ktorý sa bežal na letisku v Košiciach), ktoré ma malo naštartovať na MSR. Bežalo sa tiež neskôr večer a tiež po úplnej rovine, akurát to bolo na letiskovej dráhe, nie na tartane. Na "letiskovom preteku" sa mi v kategórií žien podarilo zvíťaziť.
Síce s pomalým  časom, ale zato s takým tým dobrým pocitom v nohách. Vieš, čo myslím? Tá ľahkosť, let, flow. Začala som sa tešiť na MSR...ktoré však dopadli príšerne. A to teraz nepreháňam. Nemyslím tým ani tak to 4. miesto v kategórií žien...ako celkový pretek. Kríza, ktorú väčšinou mávam ku koncu preteku na mňa tentokrát prišla v prvých 170 metroch a zvyšných 9830 bol boj. So sebou, s nohami, s hlavou. Už mi bolo jedno aký čas budem mať, aké umiestnenie z toho bude... išlo len o to nevzdať a dokončiť. Keby tam nemám mojich ľudí z BMSC, ktorí na mňa kričali každé kolo, keby tam nemám maminu, ktorá ma povzbudzovala... prisámkrista  po dvoch kilometroch to vzdám. Ale vďaka nim som to dobehla. A som rada, že som nevzdala, pretože podľa môjho skromného názoru je vzdať pretek  horšie ako ho dokončiť hrozne, pretože ťa to psychicky odrovná. (bavíme sa o pretekoch 5 a 10km, tie dlhšie typu polmaratón a maratón a viac sú totálne iná odroda, tam to takto neplatí ale k tomu sa nevyjadrujem, na to nemám skúsenosti.)



finding meaning in the lows,

and embracing the struggle.

I will tell you when I give up,
which will be never.



Bol to však očividne zlomový bod a okamih, ktorý som potrebovala, aby som reálne s triezvym pohľadom a objektívnou mysľou zhodnotila moje bežecké konanie, žitie a bytie.
Nastali veľké zmeny v bežeckých  tréningoch, ale aj v tých úplných základoch.... Nielen behať, ale aj posilňovať. Nielen strečovať, ale aj dostatočne spať a oddychovať. Nielen zdravo jesť, ale aj pravidelne a pestro. Nielen meditovať, ale aj chodiť na terapie k pani psychologičke. Nielen sa učiť do školy a trápiť sa so skúškami, ale aj relaxovať a tráviť čas s mojimi ľuďmi a kamarátmi.... Otočiť kontraproduktivitu na produktivitu.
Nevyvýjať na seba v kuse V KUSE taký vnútorný nátlak, pretože tým sama v sebe zabíjam tú najdôležitejšiu vec - radosť z behu. Lebo, keď ťa to nebaví, nemá to zmysel. Keď nemiluješ tie ťažké časy, nevieš si užiť ani to slnko.





Po pár týždňoch tréningu som sa oklepala, ukludnila a dokázala opäť sústrediť (jop, patrím medzi ľudí, ktorí kritické okamihy spracovávajú dlhšie. still learning, still growing, mentally...). Mamina  ma nahovorila, nech si s ňou zabehnem ženský beh vo Viedni - Frauenlauf. Bol to už ani neviem koľký ročník a každoročne tam beží (v disciplínach na 5 a 10km) cez 30 tisíc žien. Na 5 kilometrový pretek zakaždým vytvoria "elitnú vlnu", kde pozývajú super-bežkyne a rekordérky a olympioničky odvšadiaľ z európy. Tento rok tam bola napríklad aj Susan Krumins (olympionička, z Holanska, behá disciplíny 5 a 10km). Mega inšpirácia, mega motivácia.
 Tak si vravím, idem, veď čo. Bude to sranda, bude to zážitok. Bude to bez stresu, lebo budem stratená v dave tridsatich tisíc utekajúcich žien a nikto ma nebude poznať. Lol, no určite, jokes on me. Pár dní pred štartom som ešte riešila autobusovú dopravu, volám s organizátormi a oni "To vy ste TÁ Zuzana Durcová? My sme Vás aj chceli pozvať, každopádne sa tešíme, držíme palce a dúfame, že to vyhráte!" Okej. Hlavne žiadny nátlak. Ale s mojou maminou je vždy sranda a deň aj s predpretekovými stresmi sme si celkom užili. Respektíve, väčšinu neho - tie nekonečne rady pred toi-toikami nie sú moja obľúbená spomienka, to vám poviem :D  Prvá sa bežala päťka a následne o 10:30 bol naplánovaný štart 10 kilometrového behu. Bol to jeden z tých "úpekových" dní, kedy nám vyšlo počko na krásnych 26 stupňov. Bežalo sa cez park a vo ku koncu aj cez záhrady a Práter. 98% preteku som si odbehla sama, po ôsmy kritický kilometer som sa držala na treťom mieste až pokiaľ ma pri prebehu okolo kolotočov v Prátri neobehli dve žienky, ktorých nástup som nezachytila. Bolo z toho 5.miesto v kategórií žien a 3. miesto v mojej vekovej kategórií.
Moja mamina si pretek užila tak, ako ona vie a s úsmevom dobehla na 60-tom mieste, 1.vo svojej kategórií a s časom POD 46 minút. Makač.





O tri týždne na to- 16. júna, som reprezentovala moju školu, Univerzitu veterinárskeho lekárstva a farmácie, na Akademických MSR, ktoré sa konali v Bratislave na štadióne na Mladej Garde. Bežala som 3 kilometre, testovala nový dres, tretry (po ôsmych mesiacoch), rýchlosť v nohách (po 7 týždňovom bloku v posilke pod vedením pána Liptáka v Košiciach) a hlavne ako zareaguje hlava na to krúženie na 400 metrovom okruhu. Ak mám byť úprimná, riadne mi pred štartom zvieralo polky. Dráha je dráha, tam neokašleš nič...



 Celý pretek som odtiahla sama a na poslednej stovke ma prešprintovala Veronika Zrastáková, ktorá sa stala Akademickou Majsterkou SR a ja som dobehla druhá s časom 10:18. Mám zmiešané emócie ohľadne tohoto behu, aj týždeň po a asi už aj nafurt. Čiastočne je tu spokojnosť a radosť zo super preteku, čiastočne pozitívna nasratosť (ten finiš!!! aaaa!!! Veronika gratulujem!!! ), ktorá ma motivuje makať jak drak ďalej, čiastočne vďačnosť za zdravé nohy a spolupracujúcu hlavu, čiastočne zúfalstvo lebo takéto časy som behala pár mesiacov dozadu na tréningoch jak nič.


A to je presne tá vec o zraneniach, čo ti nikto nepovie. Jasné, keď začneš po bohvie akej dobe znova behať svet je gombička,  lebo konečne robíš čo miluješ a návaly endorfínov ti nasadia ružové okuliare. Ale postupne začneš pretekať a ani za nič sa ti nedarí behať časy ako predtým. Niekomu to ide, niekto má ten "come back stronger" for real, ale u mňa to tak zatiaľ nie je. Na tréningoch behám a makám (pochvál sa keď ťa nikto iný nepochváli, či akoo), ale na preteku sa mi nedarí to zatiaľ ukázať? A toto je tažkeeeeee na psychiku. Beriem to však ako ďalšiu výzvu, ďalší schodík na tejto fascinujúcej bežeckej ceste, ktorá ťa prekvapí v každej sekunde niečím nečakaným. Vďakabohu opäť nachádzam v sebe tú moju legendary radosť z behu a tú lásku k nekonečným kilometrom a všetkým aspektom tréningu (love love love so much love love love).
A aj keď je občas náročné udržať si optimistickú perspektívu a neupadať na duši a ani na tele, viem, že je to jediná cesta :)))))





Ako sa hovorí, dobré pagáče sú len z dobrého cesta. A dobré cesto po tom utlčení a umiesení necháš odpočívať a nakysnúť. Až keď potom vykrojíš, vyformuješ, dáš na ne kmín a upečieš, tak zistíš čo sú zač.
Neviem kam presne touto metaforou mierim ale chápete.
(dúfam)
Treba (si) len naďalej veriť.
Naďalej makať.
Milovať to, celé všetko, každú jednu etapu, nech je akokoľvek hrozná, úžasná, nudná, zaujímavá, či priemerná.
Tešiť sa z toho, aj zo seba, no matter what.



 if there is a will, 

there is a way,

no matter how long it takes 💫🌸

A čo je so mňou teraz? Momentálne som na sústredku v Tatrách, na Štrbskom Plese. S Romčou Komarňanskou, mojou kamarátkou a spolubežkyňou z BMSC. Ale o tom zasa nabudúce, na dnes myslím stačilo :)))))

Na záver tohoto článku by som sa rada poďakovala všetkým, ktorí ma podporovali počasťažkých chvíľ a aj počas tých pekných okamihov, keď sa spolu so mnou dokázali úprimne tešiť.
Ďakujem mojej mamine, mojej rodine, dvojičkám Den a Len, Baške, Ondrovi, môjmu skvelému oddielu Bratislava Marathon Sport Club,  ktorí tu boli pre mňa aj vtedy, keď nič nebolo isté. Ďakujem môjmu silovému trénerovi pánovi Liptákovi aj pani psychologičke, za to, že mi ukázali cesty ako sa držať pokope, v každom slova zmysle. Ďakujem Slovenskému atletickému zväzu a Národnému športovému centru.
Ďakujem všetkým Vám, ktorí ma podporujete, fandíte mi a držíte palce na pretekoch. Veľmi si to vážim.
A ďakujem aj tebe, áno tebe, za tvoj čas a prečítanie tohoto článku. Ak si sa dostal/a až sem na koniec, si super :))



Ďakujem.





Lots of love,

-Z.


Komentáre

  1. Jsi neskutečná! hrozně moc ti fandím! :) A o těch zraněních máš naprostou pravdu. Zranění jako takové se mi sice vyhýbá, ale celou zimu se mě drželi nemoci jako klíště a moje odhodlání nepřestat kvůli tomu běhat skončilo antibiotikama a měsícem nic nedělání. No a teď je to celé jako od začátku. Žádné "come back stronger" se neodehrálo ani u mě a je to boj.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky