z temnoty do svetla

Je ľahké šíriť okolo seba pozitivitu, keď sa veci daria a všetko vychádza ako má, ale udržať si to aj počas ťažkých časov? To už nie je až také jednoduché. Posledný polrok plný nečakaných úderov z nečakaných smerov ma na určitú dobu zlomil viac, ako som si myslela a priznávala. Nevyzerala som. Viem. Asi preto, že mám  jednu krásnu vlastnosť dusiť v sebe veci a presviečať sa, že som ok. Až dokým ma to nezloží úplne. Aj to bolo. Nič pekné, nič príjemné. Za posledný mesiac však mám pocit akoby som vyšla z hnusného tmavého tunela a okolo seba vidím všetko kvitnúť, cítim slnko na tvári a môžem dýchať. Úľava, sloboda, radosť z maličkostí. Obzerám sa spätne na všetky tie dni úporného snaženia, skúšania, zlyhávania a drobných výhier a snažím sa zosumarizovať si, čo vlastne ma z toho nepekného miesta neschopnosti fungovať a nechuti žiť dostalo. Ako, Bože AKO, sa mi to celé podarilo. Znova.



V živote si raz hore, raz dole. Tak to bolo, je a bude. Keď si však dole, stále robíš to isté dokola a dúfaš, že výsledok bude iný ... dúfaš, že sa zrazu zobudíš, všetko bude fajn a budeš sršať motiváciou ... tak to nefunguje. Niekedy je toho veľa a nevieš kde a ako a s čím začať. Niekedy, keď je búrka silná, ťažko sa nachádza nádej, že niekedy skončí. Že vyjde slnko. A keď trvá dlho, ťažko sa pamätá, že nejaké slnko aj existuje...
Preto píšem tento článok. Snažím sa identifikovať svoje núdzové záchranné stratégie prvej pomoci, nech viem ako sa rozhýbať, keď sa opäť nájdem byť mimo. (A chcem, aby moje vnúčatá mali jedného dňa možnosť si prečítať, čo tá ich bábi riešila, ked mala 21 rokov.)





Jedna z prvých (ne)činností, ktorá mi pomohla (a stále pomáha) dýchať, je meditácia. Moje prvé meditačné pokusy začínala so snahou "vyčistiť si hlavu" a "skludniť myseľ".To bolo v maturitnom ročníku. S takým prístupom to, samozrejme, nešlo, takže som to vzdala a poriadne sa do toho obula až minulý rok v októbri . Nainštalovala som si aplikáciu Headspace, kde sú vedené meditácie a to bol diametrálne odlišný zážitok oproti tým mojim chabým pokusom predtým. Teraz už mám Headspace na rok predplatený (jedna z najlepších investícií aké som spravila) a meditáciu ponímam úplne inak.
Je to chvíľka kedy sa "naladím" na seba. Proste: nádych, výdych. Skenujem telo, ako sa cítim fyzicky, psychicky, pýtam sa samej seba "okejjjj, tak ako sa dnes cítime... nie, nie, ako sa naozaj cítime..." a ďalej "čo ťa teda trápi, odkiaľ to ide? čo to je?". Pokiaľ chcem niečo riešiť, najprv musím problém identifikovať. Alebo sa dostať tak blízko ku jeho identifikácií ako to len ide. Trápia ma medziľudské vzťahy? Nevypovedané veci? Uháňajúci životný štýl? Stres zo školy?
Častokrát sa nájdem v  švungu a zhone, kedy sa snažím spraviť všetko rýchlo hneď teraz a najlepšie viacero vecí naraz. Ale tak to dlhodobo nejde a ja sa nútim sa zastaviť a dýchať. Byť tu a teraz. Tak riadne svojsky, sa tešiť z kvitnúcich kvetiniek okolo.
Takisto, život v dobe plnej technológií a priehrští informácií na každom kliku a dotyku prstom je síce fajn lebo prináša nekonečné možnosti, ale zisťujem, že pokiaľ si nenechám denne nejaký čas len v tichu, bez čohokoľvek rozptyľujúceho - či už rádia, instagramu, hudby, facebooku, podcastov a všetkého ostatného (aj kníh), po pár dňoch... ma ide šlak trafiť. Ako ono to celkom dáva zmysel, že neustále rozptýlenie a odvádzanie pozornosti od toho, čo sa vo mne reálne deje vie byť krátkodobo fajn, lebo pocity sú niekedy nepríjemné, zložité, nepekné, bolia, a tak. A je jednoduché otvoriť instagram a sústrediť sa na iné veci. (Nič proti sociálnym médiám, myslím si, že sú skvelý nástroj ak sa používajú mindfully with awareness). Ale z dlhodobého hľadiska... treba sa starať o myseľ, tak isto ako sa staráme o telo, či štúdium či zarábanie peňazí. Jedna zložka bez druhej nejde.
Niekedy mám vyslovene nechuť a odpor si sadnúť a proste byť sama so sebou... ale v tie dni to o to viac potrebujem. Vedené meditácie od Headspace sú láska (a počítajú koľko dní za sebou meditujem... a keď už si na dni 205, nechce sa ti to porušiť.)




Niekedy však meditácia nie je postačujúca. Niekedy si proste potrebujem ísť zabehať. (Akože...aj bez toho ale chápeme sa). Rozhýbať telo. Dostať zo seba tú nakopenú, či nesprávne usmernenú energiu a utekať až dokým nezostanú myšlienky. Vtedy väčšinou zistím kde je kameň úrazu... Takže môj tip numero duo - choď si zabehať. Alebo sa  prejsť. Do prírody. Alebo choď do fitka. Na jógu. Korčulovať. Na bajk túru. Tancovať. Whatever. Proste rozhýb telo. Vypoť to. Nerozmýšlaj veľmi čo, ale prvé čo ti napadne a choď, začni, hýb sa. Zvyšok sa ti vyjasní za pochodu. Pohyb = život. pohyb = láska. Takže proste choď. AJ KEĎ "NEMÁŠ ČAS". Nájdi si ho. Jedna z vecí, ktorými sú mi živým dôkazom moji rodičia. Mamina dve práce, pomáha v červenom kríži a varí perie upratuje stará sa o babičky aj psov a má denne milión vecí na svojom "to do" liste. Ale aj tak si takmer každé ráno nájde čas a ide behať. Tatino, dôležitý človek vo firme, večne na telefóne, denne strávi cestovaním do práce 2,5hodiny. Aj tak ide 3x do týždňa ráno plávať. Lebo obaja vedia, že pohyb je dar, pohyb je privilégium, pohyb je mentálna barlička. Nie je to o tom, či máš alebo nemáš čas. Ide o to, či si ho chceš alebo nechceš nájsť. Áno, aj 10 minút je lepších ako nič. Už len to, že sa ti nechce ísť, ale prekonáš sa a ideš, prinesie úžasný pocit zadosťučinenia. :))) A spravíš dobre telu. A v zdravom tele zdravý duch.



Tretia, nevyhnutná, dôležitá, podstatná veci - Píš. Daj to z hlavy von. Je to taký terapeutický proces, kedy na papier dostávaš všetky tie spletité myšlienkové pochody a zrazu zistíš, že to vôbec nie je také zložité? Ani také dramatické? Ani také náročné? Keď vidím tie myšlienky čierne na bielom viem ich objektívnejšie zhodnotiť a zorientovať sa. 1. kde som teraz? 2. kam sa chcem dostať? 3. aké sú kroky ako sa tam dostať? + čo môžem spraviť hneď teraz.
Je zaujímavé ako veľmi na sebe pociťujem zmenu (k horšiemu) tie dni, kedy nepíšem. Som nevrlá, nerozhodná, upadá moja kreativita, horšie spím a pociťujem ten nepríjemný vnútorný nepokoj - taký ten keď chceš všetko ale vlastne nič a máš pocit, že ťa roztrhne, vieš čo myslím??? Tak presne to.





Ak už fakt nevieš kam z konopí, kde začať, ako pokračovať, čo so sebou, vyhľadaj pomoc odborníka. Samozrejme, pomocná ruka a láska od rodiny a kruhu najbližších sú na nezaplatenie. Ale môže sa stať, že nech už ťa ľúbia akokoľvek, s tvojím konkrétnym problémom ti možno pomôcť nedokážu, aj keby chceli. Vtedy sa treba hľadať pomoc inde. Nie je to nič, za čo by sa človek mal hanbiť. Niekedy práve to - priznať si, že mám problém a byť odhodlaný na sebe pracovať, odhodlaný sa meniť a hľadať riešenia a cesty, ktoré vedú k lepším dňom? To chce riadnu dávku odvahy.
U mňa je toto vždy najväčší problém ... požiadať o pomoc. A potom ju aj prijať.



Okrem týchto zopár konkrétnych činností, sa každý týždeň sústredím na implementáciu nejakého drobného "pravidlá" do môjho života. Také tie mini zmeny, malé detaily, ktoré sa nazberajú. Také, ktoré deň po dni ani veľmi nepociťuješ a občas pochybuješ, či ti to nejako pomáha? Ale po určitom čase pri pohľade späť zistíš, ako veľmi si pokročil(a).  Žiadny magický trik, žiadne rýchle riešenie. Iba konzistentnosť. Byť tu, pre seba, každý jeden deň. Aj keď zlyháš, ísť na to odznova. Spraviť, čo môžeš, najlepšie ako v danom okamihu dokážeš.
Na týchto pár viet/"pravidiel" sa sústreďujem momentálne a musím povedať, že počas  uplynulých 3 týždňov skúškového (ktoré bude pokračovať bohvie dokedy) mi veľmi pomohli.

Chovaj sa tak, ako sa chceš cítiť.

Nauč sa oddychovať, nie sa vzdávať.

Sťažovanie sa nahraď vďačnosťou.

Sústreď sa na veci, ktoré vieš ovplyvniť.




To je pre dnešný článok všetko. Ak máš nejaký overený záchranný mechanizmus, ktorý používaš a chceš sa oň so mnou a s ostatnými čitateľmi podeliť, feel free a napíš ho do komentárov.

Nech už sa dnes máš akokoľvek, a prechádzaš si čímkoľvek.
Držím ti palce, (nech už si kdekoľvek.)
A vytrvaj, (nech sa deje čokoľvek.)
Dokážeš to.



Tak zasa nabudúce,-Z.

Komentáre

Obľúbené príspevky